Môj Havinošľap 2011

Ako už býva zvykom, približne v polovici júla máme pri Košiciach každý rok dogtrekking Havinošľap. Ako už býva zvykom, tam sme nemohli chýbať. Viki a Ben organizačne, ja súťažno-organizačne. Tu sú moje dojmy z toho týždňa v časovom slede:
Sobota, 6 dní pred Havinošľapom
Do lýtka ma štipol ovad.
Nedeľa, 5 dní pred
Mám opuchnutú nohu od kolena dole. Na pohotovosti mi povedali, že už videli všeličo, ale že na ten deň som to vyhral. Dali mi ATB, antihistaminiká a ešte čosi na žily.
Pondelok, 4 dni pred
Noha sa veľmi nezmenšila.
Utorok, 3 dni pred
Noha sa trochu zmenšila.
Streda, 2 dni pred
Noha je viac-menej OK, prestal som brať lieky.
Štvrtok, 1 deň pred
Pol dňa dovolenky, balenie, odchod do Kavečian. Hurááá. Stretli sme ďalších LONGárov. Prespali sme v altánku. Priviazaná Granada v noci preskakovala plot a Pety ju zachraňoval. Dik!
Piatok, štart LONGu
Štartujeme! Ide sa celkom fajn, s Romanom a Petym. Po možno hodinke slušného tempa a nejakého toho pobehnutia nás predbehol Maťo H., favorit na víťaza. Zhodnotili sme, že asi zase ostane neporazený.
Začína byť horúco a hlavne dusno.
Zakopol som. Takmer som si odkopol palec na nohe a veľmi nepríjemne narazil pätu. Palec prestáva otravovať po pár minútach, no na pätu neviem poriadne došľapovať. Tak pokrivkávam a pobieham (pretože vtedy nepotrebujem pätu tak veľmi). Idem, ale nejde sa mi veľmi dobre. Mám pľuzgier medzi prstami.
Pri indiánskej osade nechávam Petyho ísť, a dávam si pauzu. Naberiem vodu, obzriem nohy, niečo zjem, osviežim sa a potom vyrážam ďalej. Čas vôbec nesledujem, ale snažím sa neflákať to. Veľmi mi to nejde, aj keď ma nikto neobieha. Asi mám fakt krízu. Už ale začína trvať dlho.
Po riadnej námahe som došiel k poslednému rázcestníku pred Ružínom. Povedal som si, že keď to bude na Ružín menej ako hodina, pôjdem ďalej, ak viac, dám si dlhšiu pauzu a zjem grep.
Bola to presne hodina. Nevedel som, čo robiť, tak som si tam ľahol a pospal. Zobudil som sa, asi iba po pár minútach. Trochu sa rozkukal a išiel ďalej. Dole na Ružín som trochu pobehol, najmä menej strmé dolekopce a potom neuveriteľne horúce úseky cez lúku. Na vlakovej zastávke Ružín si dávam krátku pauzu. Chcem ísť ďalej k vode a ideálne sa aj namočiť (je naozaj horúco), ale voda je špinavá a nie je tam žiaden rozumný prístup.
Na moste cez Ružín ma dobehol Pety. S mierne pochabým úsmevom na tvári mi vysvetľuje, že rázcestník, pod ktorým som ja spal, on interpretoval svojsky, zabočil presne opačným smerom a došiel do nejakej inej dediny. Tam to potom otočil a bežal za mnou. To ma trochu pobavilo, a zároveň ma potešilo, že mám spoločníka, ktorý tiež nevyzerá práve najlepšie. Pety mal svoje šortky kvôli tej horúčave a šúchaniu sa tak zaujímavo vyhrnuté, že som sa s ním cítil veľmi príjemne. Ja som totiž pod svojimi šortkami bojoval s podobnými problémami.
Od Ružína sme potom našli žlú, prešli cez nejaké JRD a po chvíli kráčania po lúke pod rozpáleným slnkom sa zvalili do prvého tieňa stromov. Tam som niečo malé zjedol, trochu pospal, zase, a išli sme ďalej. Pod Sivec to mala byť ešte chvíľa a my sme každý mali asi tak 3dcl vody, čo bolo žalostne málo, keďže sme sa o vodu delili aj so psami. To sme však nevedeli, že živá kontrola, voda, oddych a nejaké to jedlo je bližšie, než sme mysleli.
Po krátkom prechode lesom a lúkou sme ich našli rozložených pri nejakej chatke, aj s odpočívajúcim Romanom. Tomu sme sa samozrejme veľmi potešili a hneď sme sa k nim zvalili na deku. Odtiaľ sme odchádzali snáď až o pár hodín, pričom sme zobrali aj Romana, ktorý už raz na Sivec išiel, ale vrátil sa späť.
Spolu sme ho síce zdolali, no keď sme boli na vrchole, Roman povedal, že končí. Ja, rozmýšľajúc nad tým istým, hlavne hore Sivcom, som sa k nemu pridal. Cítil som sa viac unavený ako by som chcel a mal po takejto námahe a najmä pred ďalším podobným dňom. Tak sme zliezli dole a vrátili sa na kontrolu, kde medzitým už pribudlo celkom veľa LONGárov. Niektorí tam bivakovali, niektorí ešte išli ďalej a niektorí končili. Naložili sme sa do auta, a Maja, ospevujúc nové útulkové auto, nás odšoférovala naspäť na Kavečany.
Zvítal som sa so ženou, obriadil psy, poprekladal sedačky v aute a zaľahol tam. Spal som tvrdo a dobre.
Sobota, druhý deň LONGu, štart MID a MINI
Keďže som už skončil, zobudil som sa ráno povzbudiť na štarte nejakých MIDárov. Bolo skoro ráno a neviem, či som svojim výzorom niekoho povzbudil, ale pár ich vyzeralo pobavene. Však, Marcela, Miro?
Potom som sa vrátil do auta a spal ďalej.
Cez deň som sa tam pomotkával, pokrivkával, bol s Benom a sledoval štarty a potom aj príchody MINI a MID. Pekné bolo vidieť Romana, ktorý to deň predtým zapichol s LONGom, ako vyrazil na MINI a nakoniec to aj vyhral. Podobne Kvetka, ktorá si zúfala a LONG skončila, vyrazila s úsmevom na tvári na MINI a bez problémov ho došla.
Potom sme si s Romanom dávali nejaké Kofoly, neskôr aj guláš, keď už bol hotový a čakali na LONGárov. Okrem Maťa H, ktorý prišiel ešte o tretej nad ránom, teda po cca 21 hodinách, prišiel Pety okolo pol druhej na obed, a potom dlho dlho nič.
Pomohol som ešte organizačne, s cenami, trochu vyrábal sandále, užíval si dogtrekovú komunitu a stihol som aj vyhodnotenie MINI. Keď sme večer išli ukladať Bena, prišlo mi nejako zle. Zhodnotili sme, že mám asi úpal. Asi aj preto, že som cez deň skoro nič nepil a bol som dosť unavený z predošlého dňa. Zvyšok večera a noci som bol neprítomný, zvracajúci, s teplotou, premýšľajúc a počúvajúc ako sa dogtrekeri pri gitare a piesniach bavia a vítajú tých, čo prichádzajú do cieľa.
Nedeľa, posledný deň
Dehydratovaný, unavený, vyhladovaný, so svalovkou a čudnou chuťou v ústach. Na vyhodnotení LONGu som bol vymenovaný v kategórii zvracajúcich ako jediný účastník. Moja žena previedla úžasnú šou pri vyhlasovaní výsledkov. A torta tiež vyzerala bombasticky. Zobral som si domov.
Toľko môj Havinošľap 2011. Už sa teším, o rok zase, no nie? :)