Ako som si na Chopok vybehol

Nízke Tatry sú jedným z mojich obľúbených miest na Slovensku. A na Chopok špeciálne mám dobré spomienky, keďže som tam bol po prvý krát pred pár rokmi so svojou vtedy ešte priateľkou (teraz manželkou). Keď sa teda blížil októbrový víkend, ktorý sme mali stráviť v Jasnej nedalo mi to nenaplánovať aj nejaký malý výlet. Plán bol jednoduchý. Vybehnúť priamo od hotela až na Chopok za čo najkratší čas. Manželku a potomka som musel nechať na hoteli, no psy sa tomuto výletu nevyhli.

Aj z vlastných spomienok aj z prieskumu mapy mi bolo jasné, že vybehnutie na Chopok nebude celkom taký beh, na aké som zvyknutý. Čas na turistických značkách vravel, že by to tam aj späť malo trvať cca 4 a štvrť hodiny a ja som bol vo svojich odhadoch síce trúfalý, no zároveň aj opatrný, aby ma náhodou tento kopec príliš nezahanbil. Tak som si vravel, že čokoľvek medzi 2 až 4 hodinami bude úspech. Veď tak veľa bude závisieť od mojich síl, nálady, počasia, psov, trate a ďalších možných činiteľov.

Vedel som, že nebudem vonku dlho a dúfal som, že pôjdem aspoň nejakým slušným tempom, keď aj nie behom, a podľa toho som sa aj vystrojil. Do svojich tenkých a “deravých” (v rámci odvetrávania) Merrell Trail Glove som si dokonca aj zobral tenké ponožky. Na nohy moje nové obtiahnuté čierne bežecké nohavice, na vrch tričko s dlhým rukávom a na to merino tričko a tenkú fleece bundu. Do fantastického a fantasticky minimalistického Inov-8 Elite Race 15 batoha (teraz už nahradeného verziou 16) som napchal vodný vak, malú fľašu s vodou, dve náhradné tričká, tenkú ale nepremokavú bundu, moju obľúbenú merino buffku, náhradné ponožky, jablko, keks, peňaženku, mobil (to je zároveň foťák aj GPS), skladaciu misku na vodu pre psov a oblečko pre krátkosrstú slečnu, ktorá len tohto roku dorazila zo Španielska a nestačí sa čudovať, prečo je tu taká zima.

Vyrazil som ráno, okolo deviatej, spolu s mojím bratom a jeho rodinou, ktorí sa vydávali na podobnú trasu so svojimi dvomi deťmi. Vybehol som od Hotela Liptov v Jasnej po modrej značke. Pár metrov popod lanovku, potom hore zjazdovkou. Malá serpentína do lesa, obísť zjazdovku, ktorá bola príliš strmá a potom šup ho do lesa už naozaj. Les bol nádherný, trasa stredne tažká. Korene, kamene, zložitý terén. Bolo to dosť zložité na to, aby to bolo zaujímavé, ale nie príliš tažké, aby ma to veľmi spomalilo. Dalo sa aj trochu pobehnúť. Aj psy sa tešili a ťahali – mal som čo robiť. Prišiel potok, ktorý bolo treba prekročiť po tenkej lávke. Na tej sa psy zasekli a začali tam tancovať, otáčať sa a preliezať jeden cez druhého. Nikto však neskončil v ľadovej vode a všetci sme sa nakoniec dostali na správnu stranu brehu. Vtedy zbadali dve veveričky, od ktorých nás delil len zaujímavý prelet cez druhú riečku, tentokrát však iba po kameňoch. Veveričky medzitým zmizli, no psy stále naspídované leteli lesom a ja priviazaný k nim. Po chvíli sme doplachtili k rúbanisku a za rúbaniskom sme veľmi skoro prešli záverečnou časťou lesa už k akémusi rázcestníku a do kosodreviny. Keby to nebolo všetko do takého strmého kopca, možno by som aj mal čas všimnúť si, že sú to naozaj krátke úseky.

Nádherný les.

Kosodrevina bola nádherná. Občas sneh medzi veľkými žulovými kameňmi, ďalšie stúpanie a serpentíny smerom hore. Dokonca som už zazrel aj lanovku, ktorá končí pod Chopkom na Lukovej. Svižným tempom sme si toto vybehli (v mojom prípade za slušného fučania a vzdychania – psy nefučali vôbec). Výhľady boli nádherné a ja som prežíval úplnú eufóriu z kombinácie mojej obľúbenej fyzickej činnosti a tak prekrásneho prostredia. Ešte pár serpentín, učenie psov na povely doľava a doprava (v skutočnosti si myslím, že sa to naučia naopak – tak často sa mýlim), veľké kamene, po ktorých sa výborne hopsalo a Trail Glove vynikajúco držali, kosodrevina, výhľady a bol som pod lanovkou na Lukovej. Až sem to mala byť asi hodina a pol. Ja som tam bol možno za 45 minút, nepamätám si presne. Takže sa mi išlo veľmi dobre, potvrdzoval to čas.

Eufória.

Odtiaľ to bolo trošku chaotickejšie. Stavba prebiehajúca na vrchole Chopku (fuj) potrebovala prístupovú cestu pre stroje a autá a teda celý záverečný úsek bol narušený veľkou širokou zablatenou kľukatou cestou pre autá. Turistický chodník zmizol aj za pomoci snehu a ľudia sa držali len smeru hore, a tí skúsenejší išli možno po pamäti. V dôsledku tohto som aj ja bol chvíľu na tej blatistej ceste pre autá, chvíľu na kamenistom zasneženom chodníku, chvíľu na tráve mimo a chvíľu v hlbokom snehu, ktorý ma niekedy udržal a niekedy pohltil aspon povyše členky. Tu už aj fúkal poriadny vietor tak som sa po chvíli obliekol do tenkej fleece bundy a natiahol si aj buffku a rukavice.

Kráčanie do slnka.

V predklone, ruky na kolená som takto poobiehal pár turistov a za necelú pol hodinu som bol na vrchole. Samozrejme, asi každú druhú minútu okolo nás, resp. tesne nad našimi hlavami preletala helikoptéra, ktorá na vrchol niesla betón na stavbu. Tam to len vypustila a letela naspäť, dole rýchlo nabrala a zase letela hore.

Grrr, stavba na Chopku.

Veľmi efektívny proces, a veľmi nepríjemný pre turistov na vrchole a pre moje psy, ktoré aj bežný hluk vnímajú oveľa lepšie ako my ľudia. V jednom momente sme sa museli prikrčiť za kameň a počkať kým helikoptéra odletí. Keď sme však už prekonali tieto prekážky, na druhej strane chopku nás čakal iný svet.

Inverzia, nádherné slnečné počasie. Bezvetrie, pokoj a ticho. Asi takto to tam vyzeralo. Nádhera.

Iný svet.

Zastali sme a chvíľu sa rozhliadli. Dal som si dole rukavice a čiapku a “zlyžoval” som ku Kamenej chate pod Chopkom. Rozmýšľal som nad tým ako sa to tu zmení, keď tu od budúceho roku (alebo snáď až 2013) bude chodiť lanovka a hore bude stáť nová reštaurácia. Snáď si to tu aspoň trochu udrží svoje čaro.

Vrchol na dohľad!

Na samotný vrchol Chopku som si vybehol už sám. Psy ma nasledovali, ale musel som ich pustiť na voľno. Ešte jeden pes sa dal udržať, ale mať voľné ruky a nebyť na vodítku bolo omnoho jednoduchšie pre nás všetkých troch. Hore sme našli pár turistov s obrovskými batohmi, obrovskými topánkami, naobliekaných, vystrojených a opatrných. Musel som tam vyzerať zvláštne, v nízkych smiešnych teniskách, obtiahnutých čiernych nohaviciach a jednej tenkej bunde.

Granada a Punča na Chopku. Punča to tu už pozná.
Smer Vysoké Tatry.
Smer Ďumbier (tuším ho tam aj vidno).
Brezno, Banská Bystrica, a ďalšie (mestá a miesta, ktoré vôbec nevidieť).
Smer Donovaly.

Výhľady z hora boli náhderné. Veľa nebolo kvôli inverzii vidieť, ale o to krajšie to bolo. Snažil som sa, čo najviac fotiť, hoc aj s malým foťákom na mobile.

Tu už však zase fúkal vietor a psom veru nebolo teplo, tak som spravil, čo bolo treba, pár krát sa zhlboka nadýchol a vydal sa na cestu dole. Psy som znovu vypustil a začal hľadať cestu a štýl ako zbehnúť zľadovatelú strmú kamenistú cestičku. Keď som ju našiel, zavolal som na psy, ktoré sa medzičasom vydali vlastnou cestou, smerom niekam na Brezno, a začal zbehávať. Veľkí a nabalení turisti za pomoci paličiek opatrne schádzali, no keď ma videli, ako sa takmer po zadku valím rýchlosťou dole a brzdím len rukami o veľké skaly, nechávali ma prejsť. Znovu by som chcel vedieť, čo si asi mysleli.

Za Kamienkou som chytil psy, vybehol na kopček a napojil sa na blatistú auto cestu, že sa mi bude ľahšie bežať tade, ako po strmom zľadovatelom dolekopci. Po chvíli som však terén vystriedal a hodil sa do zmrznutej trávy, a zrazu som bol na Lukovej. Ani som sa nezastavoval, podbehol som stanicu lanovky a bežal ďalej. Po pár metroch som stretol svojho brata s rodinou, ktorí to s dvomi deťami zvládli z dola až sem. Prehodil som s nimi pár slov a rozbehol sa ďalej. Serpentínami dole, poradiť turistovi, ktorý sa pýtal na cestu na Chopok, vybaviť telefonát s manželkou (vtedy som prvý krát padol na zadok, keď som už nemal voľnú ruku, kvôli telefónu). Bola trochu prekvapená, keď som jej povedal, že za pol až trištvrte hodinu som na hoteli a že som bol aj hore na Chopku. Dokonca mi trochu ani nechcela veriť.

Hopsanie po kameňoch išlo veľmi dobre, za chvíľu začal les, krátky úsek ním, potom dolu rúbaniskom (tam som musel na chvíľu zastaviť, aby som zvesil psa z konára, na ktorom ostal visieť – našťastie sa nič nestalo), potom zase lesom, potom lávka, les, zjazdovka, a tu prišla chyba. Chcel som si to skrátiť a rozhodol som sa ísť rovno dole a nebabrať sa s menej strmou obchádzkou. Zistil som však, že zjazdovka je taká strmá, že mám problém ísť smerom dole a nepadať. Spadol som asi raz, keď sa mi pošmykli kamene pod nohami (tu som pri páde ešte aj udrel psa po hlave, v snahe zachytiť sa o zem) a druhý raz, keď som to skúšal po tráve – tá bola však tiež mokrá. Tak som zase pustil psy navoľno a začal pomaly a opatrne cik-cakom schádzať dole. Ešte pár metrov a boli sme von z najhoršieho, a dalo sa aj pobehnúť. Chytil som psy, zbehol dole, vbehol do lesa, zistil som, že som na zlej odbočke, vrátil sa na zjazdovku, odbočil o pár metrov nižšie, prebehol popod ďalšiu lanovku a už som bol pri hoteli. Naozaj, z Lukovej mi to trvalo asi 35 minút. Z vrchola Chopku teda asi skoro hodinu.

Celkovo mi to trvalo 2 hodiny aj 38 minút, dĺžka trate bola 11.52 km a prevýšenie 991 metrov.
So svojim (aj psím) výkonom som teda mohol byť veľmi spokojný. V takto náročnom teréne nie sme veľmi často (ak vôbec) a tabuľkový čas pre chodcov na túto trasu je cez 4 hodiny. Takže super.

Úspech. Nádhera. Chopok je fajn.

P.S.: Tu nájdete profil trate na mojom dailymile.

P.S.2: Deň na to som venčil dieťa (na mojom chrbte) a psy a ako som tak kráčal hore zjazdovkou, zrazu okolo mňa bola kosodrevina, sneh a ja som bol na Lukovej. Tak som zbehol tou istou cestou ako deň predtým a vyrehotaný a upotený prišiel svojej žene povedať, čo sa mi podarilo. Toto trvalo asi hodinu a 45 minút. Hodinu hore a 45 minút dole. Paráda.

Ja a malý parťák.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *