Včera, piateho augusta, sme písali na našej FB stránke, že práve včera, piateho augusta, uplynulo tridsať rokov odkedy prvá žena získala olympijské zlato v maratóne. Vzhľadom na to, že predtým sa verilo, že ženy dlhé behy behávať nesmú (lebo im povypadávajú všetky maternice, lebo im narastie pipík, a podobne), bol to fakt veľký deň.
Toto sa ale neudialo len tak. Celé to odštartovala Kathrine Switzer, ktorá sa jedného dňa v roku 1967 prihlásila na Bostonský maratón, a podpísala sa tak ako sa zvykla, K. W. Switzer. Viac v krátkom videu.
Switzer vraví: “Myšlienka, aby ženy behávali dlhé vzdialenosti sa vždy spochybňovala. Anaeróbne aktivity sa spájali s tým, že žena bude mať veľké nohy, zarastie jej hruď alebo narastú fúzy, alebo jej vypadne maternica.”
V roku 1967 sa Kathrine Switzer stala prvou bežkyňou Bostonského maratónu. Sedemdesiat rokov to bola čisto mužská súťaž.
Tak som vyplnila prihlášku. Podpísala som sa iniciálami K.W. Switzer. Tým, že som sa takto podpísala, je jasné, že organizátori nemohli vedieť, že ide o ženu.
Bežali sme s mojim trénerom Arnie Briggsom, s mojim priateľom a hráčom amerického futbalu Tomom Millerom, a keď okolo nás prebiehali ostatní bežci, kričali, “Aha, to je dievča!” A boli takí nadšení! A Arnie na to vždy odpovedal, “Presne, a JA som ju trénoval!”
Z ničoho nič sa pred nami objavil autobus s fotografmi, a počula som ich kričať, “Spomaľ, spomaľ, spomaľ!”
No a v tom aute boli aj rozhodcovia. Jedným z nich bol aj gurážny chlapík menom Jock Semple. Dal zastaviť autobus, vyskočil z neho, a rozbehol sa za mnou. Otočila som sa, on ma schmatol a zajačal: “Vypadni z môjho preteku, a daj mi to číslo!” A začal mnou kymácať a strhávať mi to číslo. Zúrivejšiu tvár som na mužovi nikdy nevidela, bol úplne mimo kontroly. Strašne som sa zľakla.
V tej chvíli sa na neho hodil môj priateľ, Big Tom, a Semple vyletel z trate. Toto všetko sa stalo priamo pred očami novinárov. Niektorí z nich sa rozčúlili: “O čo ti ide? Patríš medzi sufražetky? Patríš medzi križiakov?”, a podobne. A ja vravím, “Čože? Chcem len behať!”
Nakoniec odišli, a všetko stíchlo. Začal padať sneh. A ja sa po chvíli obrátim k Arniemu a vravím: “Arnie, vieš čo? Tento pretek dokončím aj keby to malo byť na štyroch. Pretože nikto neverí, že to dokážem.” Náhle som si uvedomila, že ak ho nedokončím, tak každý uverí, že ženy ho nemôžu behať, že si nezaslúžia tu byť, a že to nedokážu. Musela som ho dokončiť.
Dobehla som v čase 4:20 a ten pretek mi zmenil život. Asi až okolo polnoci, keď sme sa vracali späť na Syracuse University a zastavili sme natankovať a dať si kávu, uvideli sme titulky v novinách. Videli sme rozličné vydania, všetky s rozličnými fotkami.
Uvedomila som si, že to, čo sa stalo, bolo veľmi veľmi dôležité. Že to zmení môj život a že to asi zmení ženský šport.
V roku 1972, päť rokov po historickom behu Kathrine Switzer, bolo ženám oficiálne povolené súťažiť na Bostonskom maratóne.
Switzer sa stala aktivistkou ženského behu, a vytvorila úspešnú kampaň za zahrnutie ženského maratónu do programu Olympijských hier.
Kathrine Switzer neskôr o svojom prvom maratóne napísala knihu The Marathon Woman. Môžete si ju (v angličtine) uloviť do svojho Kindlu alebo Kindle App na Amazone alebo si ju doplniť do knižnice na BookDepository s poštovným zdarma. Fakt dobrodružnú kapitolu z tejto knihy (v angličtine) o tom, ako jej vlastný couch Arnie nechcel Boston dovoliť, a naveľa súhlasil ak si najprv odbehne skúšobných 42K (po ktorých on sám skolaboval), o tom, že je vtedy frajer Big Tom šiel dať Boston prakticky bez tréningu a väčšinu trate sa s Kate prehádal, a o kadečom inom v ten deň si môžete prečítať tuto.