Na festivale Hory a mesto sme po druhý krát mali tú česť zabezpečiť bežecky zameranú sekciu. Tentokrát bol fokus na ultramaratóny. Alan, programový riaditeľ Hory a mesto nás požiadal dať dokopy pár speakrov a to sme teda aj spravili. Teraz je to už všetko za nami a tak prinášam krátky report z môjho zážitku.
Piatok 13. 3.
Cca polnoc. Večer som venoval ešte nacvičovaniu a úpravám svojej prezentácie a teraz už dopozerávam seriál White Collar na Netflixe. Žena sa ma pýta, že kedy chcem ísť spať, keď mám ráno skoro vstávať.
Sobota 14. 3.
4:25 ráno. Zvoník budí. Vyskakujem, rozospato sa teším a zároveň čudujem, že to zafungovalo na prvý krát. Čekujem mail a zisťujem, že mi to ide až 5:17 (vlak do BA), tak si chcem dopriať ešte 10 minút spánku, ktoré určite v rezerve mám.
5:10 ráno. Prebúdzam sa na asi 75. snooze svojho budíka. Vlak odchádza o 7 minút a keďže som práve rozlepil oči (tých 10 minút zjavne nevyšlo), na stanicu to nestíham. Košice sú celé rozbité a toto by bolo tesné aj keby neopravovali asi každú ulicu v meste. Unavená hlava zvažuje, že dobehnúť autom vlak do Kysaku je tiež nereálne.
Vo svojej neprebudenosti sa však neviem veľmi hnevať a preto len rezignovane a prekvapivo logicky uvažujem, kontrolujem iné vlaky a kupujem lístok na obyčajný rýchlik, ktorému to trvá 6 hodín a ktorým som nešiel snáď od detstva.
Moja pyžamová prítomnosť v obývačke v čase odchodu vlaku pobaví moju manželku, tak sa len usmejem a idem exnúť proteín. Dobalím drobnosti a idem z domu. Na stanici zistím, že ešte aj parkovisko pred ňou je kompletne neprístupné, kvôli rekonštrukcii električkovej trate tak parkujem trochu ďalej a idem na vlak. Našťastie, vagón je ako z ICčka, takže je to fajn.
Mám 6 hodín cesty, ktoré delím na 3x čas na prejdenie mojej prezentácie, 2x čas na dve časti Top Gear a 1x čas na pokus o čítanie Dejiny behania, ktoré sa však menia na krátky spánok. Neznášam spať po sediačky, a nemá to rád ani môj krk.
Obed. V Bratislave mám obed s kamarátom Romanom, potom stretnutie v Auparku s vedúcim Behnaboso.sk Petym (on je vedúci a ja som šéf :). Naplánovali sme veľké veci pre našu relatívne blízku budúcnosť, takže sa máte na čo tešiť. Hlavne nový eshop a prehľadnejší sortiment.
Náš prístup do zákulisia festivalu využívame na to, aby sme zistili, či sme vypredaní. Veru ešte nie sme (4 hodiny do začiatku), no ostáva iba 35 lístkov na 250 človekovú sálu. Super. Sme v prime-time po ôsmej večer a vo vedľajšej sále prebehia prezentácia hlavnej hosťky celého festivalu. Takže už teraz je to super úspech.
Potom ideme na pivo a neskôr sa stretávame s chalanmi, ktorí prezentujú v našom bloku. Maťo Kovaľ so svojimi teniskami v horách, Maťo Urbaník, Rado Harach a Vlado Ravinger za SVK Ultra Trail. Ja (Matúš) som tretí prezentujúci a Pety je moderátor nášho bloku.
20.00. Ako sa uvoľní naša kinosála od predošlého programu, presunieme sa tam, dostávame inštrukcie, kde stáť, aby nás fotograf vedel odfotiť, ako hovoriť do mikrofónu, ako mieriť ukazovátkom a podobne. Všetko sa však nesie v pohodovom duchu a to je vždy príjemné. Sme pripravení.
O chvíľu sa otvoria dvere kinosály a dnu sa začnú hrnúť ľudia. Sála je rýchlo zaplnená a ostáva len pár voľných sedadiel. Dostaví sa aj Adam Lisý, ktorého Igor z festivalu hneď vyzve aby predstavil svoj film a tým začína náš blok.
Film o Johnym je super, ľudia sú nalomení a teraz idú naše prezentácie. Pety uvedie Maťa Kovaľa a ten začína o CCC, o kvalitách trailového a ultra bežca, o jeho ceste od polmaratónov až sem, o úspechoch a plánoch. Maťo je pre mňa krásnym vzorom konzervatívnejšieho prístupu k ultrabehom. Odbehol 15 ultra pretekov o dĺžke 50km a až potom išiel na prvú stovku. Samozrejme hneď zahviezdil a tak sa mu darí aj naďalej.
Pravdupovediac, ku koncu jeho prezentácie som už nevnímal na sto percent, pretože ja som bol hneď v poradí. Rozprávať pred takouto sálou pre mňa síce nie je premiéra, čo pomáha, no vlastne je to asi len druhý krát. Všetky ostatné príležitosti na cibrenie mojich prezentačných schopností sa zvyčajne odohrávali pred komornejším publikom.
Pointou mojej prezentácie je ukázať a poradiť ľudom ako behať tak, aby to bolo dlhodobé a bez zranení aj za cenu konzervatívnejšieho a pomalšieho postupu. Hrdinovia sú predsa tí, ktorí prežijú všetky (alebo mnohé) svoje boje a nie tí, ktorí sa hneď v prvom vrhnú guľke do cesty a tým ukončia svoju kariéru. Rovnako je to podľa mňa s bežcami, kde priveľa z nás chce skoro ísť behať príliš náročné preteky a to sa potom musí prejaviť zranením alebo podobným zbrzdením ďalšieho tréningu.
Ľuďom som sľuboval, že moja prezentácia bude najnudnejšia, pretože im vravím, že majú málo behať. Zároveň som však dúfal, že sa mi aspoň pár krát podarí ich rozosmiať a to mi tuším vyšlo, takže som spokojný. Ďakujem všetkým v publiku za strpenie so mnou. Inak som však bol v takom tranze, že si sám zo svojej prezentácie veľa nepamätám. Iba to, že som si uťahoval z chalanov z SVK Ultra Trail a vravel ľudom, že nemajú v tréningu behať viac ako 20km. A potom tam bol ešte nahý Kilian. A palmy a Scott Jurek a možno ešte niečo a potom to už bol koniec. Snáď dobrý.
Tretiu prezentáciu mali spoločne pripravenú Rado Harach, Maťo Urbaník a Vlado Ravinger. Všetko traja organizátori, členovia a zakladatelia SVK Ultra Trail. Porozprávali o tom, ako chcú zlepšiť situáciu na Slovensku, organizovať a pridávať ďalšie preteky (vraj už 16 ultratrailov dokopy budeme mať) a spomenuli aj zaujímavosti z pretekov, pikošky, vtipne sa posťažovali a pochválili a naverbovali dobrovoľníkov. (Vedeli ste, že pre medailu zo Štefánik Trail nemusíte nič behať? Dajte sa k dobrovoľníkom a dostanete ju.)
Vyborna prezentacia chalanov o slovenskej ultratrailovej scene na festivale Hory a mesto #ultratrail #running #trailrunning #proveit #st140 #horyamesto #dnestodas A photo posted by Viliam Bendik (@williambendik) on
Na záver ľudí aj trochu postrašili slajdom plným slovných spojení ako “zlezený necht” a podobne. To ale k tomu patrí a práve preto sú ultra behy taký zážitok. Viem, že v rukách týchto a ďalších podobne šikovných chalanov sú naše behy na najlepšej ceste k fantastickej, rozmanitej a zdravej ultratrailovej scéne. V ich mene vás pozývam na niektorý, alebo rovno všetky preteky.
Po prezentáciach nasledovala ešte krátka diskusia s nejakými otázkami na Maťa Kovaľa a chalanov organizátorov. A potom už len záverečné dva filmy.
Na to som si vyliezol hore do hľadiska, pohodlne sa usadil a zhtol Oravamana aj s husličkami a všetkým. Veľmi pekný film o tom, ako v regióne, kde je človek vďačný za to, že môže lepiť nálepky na sáčky na chlieb alebo vyrábať husličky pre miestnu školu organizujú unikátne podujatie na svetovej úrovni, do ktorého sa hneď všetci pretekári ale aj prizerajúci zamilujú. Oravamanom žije celá Orava a je úžasné vidieť ako sa neľahké podmienky a odhodlanie pár ľudí premení do tak pozitívneho výsledku. Ani vyhorený penzión ich nezastaví.
Posledný film bol jediný zahraničný a to o Ryanovi Sandesovi a Rynovi Greiselovi a ich pokuse o Drakensberg Grand Traverse v roku 2014. Krásny film aj pre filmársku dokonalosť a divokosť africkej prírody. Zaspal som asi niekde v polovičke.
Seriózne, film bol dobrý, len ja som bol celý deň unavený a moje telo zjavne zadržiavalo energiu iba na moju prezentáciu a potom vyplo. 4 hodiny spánku, dlhá cesta a rozprávať pred 200 ľudmi v sále ma ľahko skolí hodinu pred polnocou.
23:15. Zobudil som v prázdnej kinosále, kde okolo mňa stálo asi päť ľudí a všetci sa dobre bavili. Na mne. Samozrejme, kamaráti nesklamali a odfotili si ma, ako tam spím zlomený v krku v tej sedačke. Neznášam späť po sediačky.
Pozbieral som sa teda, išiel pohľadať svoje veci. V prázdnom Auparku sme sa vybrali na afterparty pre organizátorov a hostí festivalu. Teda pre nás. Hladný a smädný som ocenil asi najviac to jedlo a pitie, akokoľvek dobrá párty to mohla byť. Pristavil sa pri nás aj riaditeľ Alan a pochválil našu sekciu, povedal, že sme boli vypredaní a že to bolo super. Okrem toho som sa snažil len nezaspať na stoličke a vymyslieť nejakú exit stratégiu a plán, ako sa dostanem po polnoci cez pol Petržalky. Nakoniec ma zviezli kamaráti z Košíc a ja som sa zviezol na posteľ u kamaráta Romana.
Nedeľa, 15. 3.
5:00, zase nekresťansky skoro ráno. Moja jediná misia pre tento deň bola dostať sa na ten správny vlak včas, za každú cenu. Kamarát Roman súcitne vstal o piatej ráno so mnou. Ja po troch hodinách spánku len o trochu menej rozbitý ako včera večer. Nejako som však zvládol pár základných úloh ako obliecť sa, zbaliť zvyšné drobnosti a dôjsť na autobus.
5:50. Sedím vo vlaku. Mission accomplished. Vlak stihnutý. Hory a mesto absolvované. Cestovanie katastrofa. Hory a mesto super. Nabudúce dám do plánu trochu viac času na spánok a bude to celé ešte príjemnejšie.
Hodnotím to ako úspech. Ako to hodnotíte vy?
Ďakujem chalanom, ktorý nám robili speakrov. Martin Kovaľ, usmievavý Košičan z Vitalcity.sk. Rado Harach, muž mnohých podujatí a hlavný človek za SVK Ultra Trail. Martin Urbaník, virtuóz geniálneho preteku Štefánik Trail. Vlado Ravinger, hrdý organizátor najrýchlejšieho ultra trailu na Slovensku (Rýchlik Zoška-Bratislava).
Vďaka patrí aj Alanovi Formánkovi, programovému riaditeľovi festivalu, za pozvanie a poverenie s organizáciou.
A najväčšia vďaka tým, vám, ktorí ste nás vypredali.
Snáď zase o rok, alebo o dva? Už teraz sa tešíme.
Tvoja cast bola najzaujimavejsia aj najvtipnejsia. Ako spravny punker dostal som sa tam nacierno kedze bolo vypredane :-)
Vdaka, som rad, ze sa pacilo. A k tomu vstupu sa radsej nevyjadrujem – akoze o tom neviem ;-)
Ahoj Matúš. Môžeš byť pokojný, tvoja prezentácia bola najlepšia v danom bloku. Trochu bolo cítiť ze mas trému ale po prečítaní tohto článku už chápem prečo.
Pri poslednom filme som zaspal aj ja. Nic si z toho nerob.
Ahoj, vdaka za pochvalu, som naozaj rad. Dufam, ze ta po tom zdriemnuti nebolel krk ako mna.