Volám sa Marcela a po 13-tich rokoch som skoncovala s cigaretami. Beh pre mňa neznamenal nič. Nechápala som, čo ľudí na tom baví. Kamarát Matúš prepadol minimalizmu a zriadil Behnaboso.sk a zrazu sme všetci mali minimalistické topánky a behali. Ja tiež.
Milujem beh. Milujem to, čo mi dáva a to, čo mi berie. Milujem brutálnu únavu – fyzickú aj psychickú – po trailových akciách. Milujem chodenie ako káčer a čistú hlavu. Odjakživa som rada chodila pešo, turistika, dogtrekking. Dogtrekking však na Slovensku na pár rokov zomrel. A ja som objavila čaro ultra-trailu. A ultra-trail mi počaroval:)
Stovkárenie
Ten pocit, keď si na 50tom kilometri svojej prvej stovky. A vieš, že si v pohode, že si uprostred svojich síl. Až kým úplne zbytočne nevypiješ nejaké blbé capuccino z plechovky, len preto, že ho máš v batohu. A zrazu uprostred ľadového lejaku šlapeš na kopec a je ti zima až v obličkách a tvoj žalúdok pri pohľade na kapustovú polievkovú žbrndu vraví nie… Napriek tomu, že zvyšok trasy riešiš, či sa pozvraciaš, alebo zosypeš – už v cieli vieš, že pôjdeš znova. A zas!
Netuším, čo ma núti robiť si takto zle, ale asi to potrebujem. Niekto sa ožerie do nemoty a niekto sa ubehá/uchodí a potom je ako baránok. To je asi ten dôvod. Vypustiť paru. Dokázať niečo.
Nie som žiadna super bežkyňa. Som len obyčajný človek, ako mnohí z vás. Ale keď si tak bežím po úzkej lesnej cestičke, len ja a les, cítim sa ako Tony. A cítim sa ako Killian, keď preskočím nejaký kameň. Cítim sa super, koľkokrát bežím do práce a vidím všetky tie pohľady. Keď si tak bežím večer za tmy, v daždi, Mumfordi mi hrajú v ušiach, a ľudia na mňa kukajú jak na šalenú, toto som ja.
Keď ma uprostred stovky prekvapia moje dni a prejdem ju úplne bez železa v krvi. Vycicaná do dna. Keby nie kamarátov, tak tam dakde spím, abo plačem. A o dva týždne potom dám svoj najlepší čas na Magnezitárskej 60tke :). Lebo ja som tu doma, more!!
Post-koleno
A potom to prišlo. Jedno, dve zlé šľapnutia a moje pravé koleno, ktoré už dávnejšie bolo operované, povolilo. Opuchlo. Nedalo sa zohnúť. To sa zopakovalo niekoľkokrát a mne bolo jasné, že je to zlé. Uvedomila som si, že už nemôžem chodiť na stovky. Najprv musím spraviť koleno.
A keď som už nemohla stovky chodiť, objavila som novú záľubu. Dobrovoľníctvo. Zistila som, že ultra trail má aj inú stránku. A ak nie si bežcom, môžeš pomáhať. Dá sa organizovať, značiť trasu, nalievať vodu či ionťáky, mastiť chleby.
Vždy som obdivovala týchto ľudí. Hlavne som bola zvedavá, odkiaľ ich organizátori majú. To predsa nemohli byť ich známi, ktorí prišli pomôcť “z donútenia,” pretože tí ľudia tam boli radi. Radi mi podali pohár, poradili, radi mi pomohli s čímkoľvek. Dobrá nálada z nich sršala… Občas som zatúžila byť aj ja tým nápomocným človekom.
A poviem vám, je to skvelý pocit. Viem celkom dobre ako sa bežci na občerstvovačkách cítia a čo asi práve teraz môžu potrebovať. So zanietením a radosťou chystám všetky dobroty a podávam, pokecám, či podpichnem :). Tým, že som už nejaké tie stovky prešla, mnohých poznám, a aj pre bežcov je vždy fajn stretnúť známeho človeka. Sme komunita a pomáhame si. Sme priatelia, zdieľame rovnakú vášen. A verte mi, je rovnako vyčerpávajúce stovku prejsť ako zorganizovať, či byť na občerstvovačkách.
Ak nemôžte z nejakého dôvodu behať, alebo by ste len chceli zistiť ako to chodí, určite sa prihláste k dobrovoľníkom, každý je vítaný!
Je úplne ideálne, aby na každej občerstvovačke bolo viac ľudí, pretože často sa nahrnie viacero bežcov naraz. Je dôležité, aby mal každý čo piť a čo jesť a aby mal každý maximálne pohodlie. Aspoň ja som rada, ak to tak je. Mnohokrát aj na úkor vlastného pohodlia, oddychu, či nálady. Neviem sa rozhodnúť, čo je lepšie alebo náročnejšie – behať alebo byť na občerstvovačke :).
Dokonca som dostala príležitosť významne prispieť k zorganizovaniu Východniarskej 100-ky. Prešli sme s kamarátmi trasu, oreflexkovali. Pomohla som na občerstvovačkách. A plynule z V100 som sa ocitla ráno v pondelok spolu s kamarátkou Majkou na Ceste SNP. Koleno zabandážované, prešlo celú SNP z Košicoch až po Devín. Ako to celé prebiehalo o tom mnohí viete z FB. Koleno to vydržalo, aj keď asi len nejakým zázrakom.
Záver: jeseň – pleseň
Prišla jeseň a veľa práce. Zvaľujem to na prácu, ale bola to moja lenivosť a ľahostajnosť. V každom prípade, mala som v pláne riešiť môj uvoľnený predný krížny väz operatívne. Vykašľala som sa na to. Niekde hlboko som dúfala, že sa to SAMO spraví. Hlúpa! Hlúpa som bola. V januári som sa zase nakopla a začala vážnejšie behať. Aj traily a tak. Ale koleno sa mi pripomenulo. Počas niekoľkých týždňov som mala sériu “vyskočení” kolena.
Keď som bola sama uprostred ničoho a koleno sa prvý krát nevrátilo na miesto, ale musela som ho tam rukou doklepnúť, tak mi to už konečne došlo. Nespraví sa to samo.
Môj termín operácie je 23.5.2016. Rovnakú operáciu som podstúpila pred vyše 10-timi rokmi. Viem, čo ma čaká. Dovtedy sa snažím nejako “bezpečne” posilniť koleno a sval. A tiež nepriberať, ale ide to ťažko :). Cvičím cviky podľa Vlada Zlatoša a “behám” na stepperi od kamošky Katky. Bajkujem do práce.
Pomyslenie na to, že mám zabité leto ma zvnútra zožiera, ale snažím sa vnímať to ako trest za ľahostajnosť a ignoráciu voči vlastnému telu a zdraviu. A pomocou na akciách snáď aspoň čiastočne dám zmysel najbližším týždňom, mesiacom.
Tým chcem povedať – ak máte niečo, čo treba riešiť, určite to nenechávajte bokom. Len sa to zhorší, alebo v lepšom prípade vás to prepadne v rovnako nevhodnú chvíľu. Takže sa vidíme na Lazovke, budem mastiť chleby vo Vrbovciach :)
A potom na jeseň. Vidím sa takto ——->
A ako sa vidíte vy?
___
Všetky fotografie vrátane titulnej pochádzajú z Marcelkinho archívu. Tá záverečná je motivačná.
Ahoj, kde by som nasla tvoju story o ceste snp? Diky
Ahoj,
clanok zatial Marcelka nema spisany. Pozriet si mozes zatial iba spravy z terenu pocas prechadzania trate – http://cestasnp.sk/index.php/component/content/article/79-spravy-z-terenu/415 :)
Vďaka za riadky, inšpiratívne čítanie, mnohé pocity viem precítiť, držím palce na operácii a vidíme sa niekde opäť na lesných cestičkách :)
dakujem :)
Ahoj, drzim palce nech to dobre dopadne, ja to mam podobne, s chrbtom. Cosi beham, clovek sa dostane do formy a zrazu sup, druhy den (a minimalne dalsie 2 tyzdne) nevstanem z postele, rozcvicujem to dalsie 2 tyzdne…je to hrozne frustrujuci pocit ked sa clovek nemoze pohnut a v hlave niekde beha po horach. A mas pravdu, treba to riesit.. u mna ziadna operacia, len kazdodenne poctive cvicenie…a mne sa cele roky nechce, je to strasna nuda nieco cvicit na podlozke doma ..proste clovek to vytesna z hlavy, nic ma zrovna neboli nic mi nieje, neriesi..az ked je zle