Video: Horský beh Smolník 2017 + výzva na 2018 pre mňa

Prejdem rovno k veci. Tu je video z preteku v Smolníku. Podobné, ako som spravil pred dvoma rokmi, len tentokrát kratšia trať. Tamto malo úspech, tak som sa rozhodol spraviť jedno znovu. A teraz tá vec.

Ak sa vám video aspoň trochu páči, ak by ste chceli vidieť viac podobného obsahu odo mňa, kliknite na YouTube veľké červené tlačidlo ODOBERAŤ a ja tak budem vedieť.

Ak nazbieram 100 odberateľov, spravím v roku 2018 oveľa viac videí a jedným z nich bude aj návrat k dlhej trati v Smolníku. Tu to máte čierne na bielom, tak mi to potom pokojne pripomeňte.

Ďakujem a prajem všetko dobré do nového roku – aby ste si dávali výzvy, ktoré naozaj výzvami sú.

…lebo Kilian

Tromso Skyrace je jeden šialený pretek. Kilian a Emelie si ho vyrobili prakticky pre seba. Hovoria o ňom ako o návrate ku skyrunningu a ako o alpinizme bez nezmyslov. A čudujsasvete, hneď sa stal aj jedným z najťažších ultra v Európe. Pretek má 45 kilometrov a 4600m prevýšenia, v nejakom takomto zložení:  3 km cesty – 9 km trailu – 25km technického trailu – 6km off trail – 5km technického hrebeňa (3. lezecký stupeň). Ale video z trasovačky vyzerá ako svieža prechádzka prielomom Hornádu. Continue reading “…lebo Kilian”

Prečo je UTMB svoja vlastná liga?

Je to práve mesiac od jednej z najväčších svetových ultra súťaží Ultra-Trail du Mont Blanc. My sme mali v Chamonix niekoľkých našich kamarátov, a tiež sme tohoročné UTMB ešte celkom nespracovali. Výborný americký ultrabežecký časopis TrailRunner sa k nemu tiež vrátil, keď pár dní dozadu uverejnil kratučké video od DuctTapeTV. V ňom elitní bežci Rory Bosio (tohto aj minuloročná víťazka medzi ženami), Jason Schlarb (celkovo štvrtý) a Mike Wardian (skončil celkovo na 123. mieste) opisujú svoju skúsenosť s tohotočnou súťažou a dumú nad tým prečo je UTMB liga sama osebe. Continue reading “Prečo je UTMB svoja vlastná liga?”

Bánovská 100: video report

Počas predposledného májového víkendu sa bežal 3. ročník Bánovskej 100.

Táto akcia síce nemá zatiaľ bohatú históriu, ale má zapálený organizačný tím na čele s ultrabežcom Johnnym Pristachom (to je ten, ktorý má okrem iného na svojom konte aj Trojkráľovú trojku), a rovnako má svojich 100 km a 4200 nastúpaných metrov. Ak táto kombinácia organizácie a náročnosti vydrží, Bánovská 100 má reálnu šancu stať sa jedným z kľúčových slovenských ultrapretekov. Nakoniec, už teraz je súčasťou Česko-Slovenskej tisícovky. Continue reading “Bánovská 100: video report”

Ako som zvládol Spartan Race Sprint

V tomto článku sa dozviete ako jeden suchý mierne pupkatý chalan (na obrázku vľavo) predbehol kadekoho, až tomu sám neveril.

Presne mesiac pred Spart Race Sprint vo Valčianskej doline som písal článok o tom, ako sa plánujem pripravovať. Áno, mesiac pred pretekom. Dovtedy som žiadnu extra sparťanskú prípravu nerobil, a popravde ani potom jej nebolo veľa.

Ak ste článok čítali, tak viete, že som sa na pretek chystal s minimálnou prípravou. Chcel som vedieť spraviť pár zhybov a aspoň niekoľko burpees. No. Tak ani to sa mi nepodarilo. Continue reading “Ako som zvládol Spartan Race Sprint”

Ako som si na Chopok vybehol

Nízke Tatry sú jedným z mojich obľúbených miest na Slovensku. A na Chopok špeciálne mám dobré spomienky, keďže som tam bol po prvý krát pred pár rokmi so svojou vtedy ešte priateľkou (teraz manželkou). Keď sa teda blížil októbrový víkend, ktorý sme mali stráviť v Jasnej nedalo mi to nenaplánovať aj nejaký malý výlet. Plán bol jednoduchý. Vybehnúť priamo od hotela až na Chopok za čo najkratší čas. Manželku a potomka som musel nechať na hoteli, no psy sa tomuto výletu nevyhli. Continue reading “Ako som si na Chopok vybehol”

Polmaratón zvládnutý

Tak som to zvládol. Aj napriek tomu, že ešte v sobotu na mna liezla nejaká choroba, v nedeľu som sa už cítil lepšie. Nastúpil som na štart a nakoniec sa mi bežalo väčšinu času veľmi dobre. Prvých pár kilometrov (asi 4) som sa rozbiehal, keďže som sa pred štartom (viac menej naschvál) nerozbehal. Potom sa mi až cez 17 kilometer bežalo dobre, predbiehal som a naháňal kamaráta Petyho predo mnou. Okolo 18 kilometra mi niekto vypustil ventil (asi slnko) a do cieľa to trvalo večnosť. Musel som sa snažiť oveľa viac ako dovtedy a ajtak som nedokázal udržať svoje tempo. Bolo horúco a toto asi bola daň za to.

Tu sa ešte bežalo dobre. 17km.

Počas behu som nemal veľmi potuchy o čase, akurát som vedel, že ma ešte neobehli prví maratónci, ktorí zvyknú byť v cieli s časom okolo 2:10. Keď som už horúčavou úplne zmorený dobiehal do cieľa a časomiera ukazovala 1:59:40 vedel som, že to za tých 20 sekúnd dám. Predo mnou bolo posledných 40 metrov.

Áno, viem, super opálenie.

Oficiálny čas som mal 1:59:13 a umiestnil som sa na 808. mieste medzi mužmi, celkovo na pozícii 910. Som veľmi spokojný. Môj prvý polmaratón.

Cieľová s manželkou.

Inak atmosféra a celkovo, takáto veľká udalosť bola pre mňa nová skúsenosť. Na štarte sme sa tlačili, ja som si len dával pozor na nohy. Pozdĺž celej trate som medzi okolostojacimi povzbudzovačmi stretával známych ľudí a to bolo veľmi príjemné. Medzi bežcami to bolo podobné, ajkeď tam som viac menej vedel, koho asi stretnem. Behať v domácom meste má výhody.

Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto vedome aj nevedome podporili! Uvidíme sa o rok – možno v inej kategórii, s inou obuvou alebo aspoň s lepším časom.

Povinná výbava bosonožca: dobrá nálada.
Dogtrekkeri polmaratónci.
Nohy sú voči obrázku vyššie trochu poprehadzované :)

Mimochodom, ľudom z Luna Sandal Company sa páčila moja fotka a dali ju do newslettera. Znovu. Minule sa im páčila moja mini sandálka.

witcher трейнерсео гуглсимптомы рак кишечникаскачать shadow fight 2 на android бесплатноТунян Нарекжалюзи это

Môj Havinošľap 2011

Ako už býva zvykom, približne v polovici júla máme pri Košiciach každý rok dogtrekking Havinošľap. Ako už býva zvykom, tam sme nemohli chýbať. Viki a Ben organizačne, ja súťažno-organizačne. Tu sú moje dojmy z toho týždňa v časovom slede:
Sobota, 6 dní pred Havinošľapom
Do lýtka ma štipol ovad.
Nedeľa, 5 dní pred
Mám opuchnutú nohu od kolena dole. Na pohotovosti mi povedali, že už videli všeličo, ale že na ten deň som to vyhral. Dali mi ATB, antihistaminiká a ešte čosi na žily.
Pondelok, 4 dni pred
Noha sa veľmi nezmenšila.
Utorok, 3 dni pred
Noha sa trochu zmenšila.
Streda, 2 dni pred
Noha je viac-menej OK, prestal som brať lieky.
Štvrtok, 1 deň pred
Pol dňa dovolenky, balenie, odchod do Kavečian. Hurááá. Stretli sme ďalších LONGárov. Prespali sme v altánku. Priviazaná Granada v noci preskakovala plot a Pety ju zachraňoval. Dik!
Piatok, štart LONGu
Štartujeme! Ide sa celkom fajn, s Romanom a Petym. Po možno hodinke slušného tempa a nejakého toho pobehnutia nás predbehol Maťo H., favorit na víťaza. Zhodnotili sme, že asi zase ostane neporazený.
Začína byť horúco a hlavne dusno.
Zakopol som. Takmer som si odkopol palec na nohe a veľmi nepríjemne narazil pätu. Palec prestáva otravovať po pár minútach, no na pätu neviem poriadne došľapovať. Tak pokrivkávam a pobieham (pretože vtedy nepotrebujem pätu tak veľmi). Idem, ale nejde sa mi veľmi dobre. Mám pľuzgier medzi prstami.
Pri indiánskej osade nechávam Petyho ísť, a dávam si pauzu. Naberiem vodu, obzriem nohy, niečo zjem, osviežim sa a potom vyrážam ďalej. Čas vôbec nesledujem, ale snažím sa neflákať to. Veľmi mi to nejde, aj keď ma nikto neobieha. Asi mám fakt krízu. Už ale začína trvať dlho.
Po riadnej námahe som došiel k poslednému rázcestníku pred Ružínom. Povedal som si, že keď to bude na Ružín menej ako hodina, pôjdem ďalej, ak viac, dám si dlhšiu pauzu a zjem grep.
Bola to presne hodina. Nevedel som, čo robiť, tak som si tam ľahol a pospal. Zobudil som sa, asi iba po pár minútach. Trochu sa rozkukal a išiel ďalej. Dole na Ružín som trochu pobehol, najmä menej strmé dolekopce a potom neuveriteľne horúce úseky cez lúku. Na vlakovej zastávke Ružín si dávam krátku pauzu. Chcem ísť ďalej k vode a ideálne sa aj namočiť (je naozaj horúco), ale voda je špinavá a nie je tam žiaden rozumný prístup.
Na moste cez Ružín ma dobehol Pety. S mierne pochabým úsmevom na tvári mi vysvetľuje, že rázcestník, pod ktorým som ja spal, on interpretoval svojsky, zabočil presne opačným smerom a došiel do nejakej inej dediny. Tam to potom otočil a bežal za mnou. To ma trochu pobavilo, a zároveň ma potešilo, že mám spoločníka, ktorý tiež nevyzerá práve najlepšie. Pety mal svoje šortky kvôli tej horúčave a šúchaniu sa tak zaujímavo vyhrnuté, že som sa s ním cítil veľmi príjemne. Ja som totiž pod svojimi šortkami bojoval s podobnými problémami.
Od Ružína sme potom našli žlú, prešli cez nejaké JRD a po chvíli kráčania po lúke pod rozpáleným slnkom sa zvalili do prvého tieňa stromov. Tam som niečo malé zjedol, trochu pospal, zase, a išli sme ďalej. Pod Sivec to mala byť ešte chvíľa a my sme každý mali asi tak 3dcl vody, čo bolo žalostne málo, keďže sme sa o vodu delili aj so psami. To sme však nevedeli, že živá kontrola, voda, oddych a nejaké to jedlo je bližšie, než sme mysleli.
Po krátkom prechode lesom a lúkou sme ich našli rozložených pri nejakej chatke, aj s odpočívajúcim Romanom. Tomu sme sa samozrejme veľmi potešili a hneď sme sa k nim zvalili na deku. Odtiaľ sme odchádzali snáď až o pár hodín, pričom sme zobrali aj Romana, ktorý už raz na Sivec išiel, ale vrátil sa späť.
Spolu sme ho síce zdolali, no keď sme boli na vrchole, Roman povedal, že končí. Ja, rozmýšľajúc nad tým istým, hlavne hore Sivcom, som sa k nemu pridal. Cítil som sa viac unavený ako by som chcel a mal po takejto námahe a najmä pred ďalším podobným dňom. Tak sme zliezli dole a vrátili sa na kontrolu, kde medzitým už pribudlo celkom veľa LONGárov. Niektorí tam bivakovali, niektorí ešte išli ďalej a niektorí končili. Naložili sme sa do auta, a Maja, ospevujúc nové útulkové auto, nás odšoférovala naspäť na Kavečany.
Zvítal som sa so ženou, obriadil psy, poprekladal sedačky v aute a zaľahol tam. Spal som tvrdo a dobre.
Sobota, druhý deň LONGu, štart MID a MINI
Keďže som už skončil, zobudil som sa ráno povzbudiť na štarte nejakých MIDárov. Bolo skoro ráno a neviem, či som svojim výzorom niekoho povzbudil, ale pár ich vyzeralo pobavene. Však, Marcela, Miro?
Potom som sa vrátil do auta a spal ďalej.
Cez deň som sa tam pomotkával, pokrivkával, bol s Benom a sledoval štarty a potom aj príchody MINI a MID. Pekné bolo vidieť Romana, ktorý to deň predtým zapichol s LONGom, ako vyrazil na MINI a nakoniec to aj vyhral. Podobne Kvetka, ktorá si zúfala a LONG skončila, vyrazila s úsmevom na tvári na MINI a bez problémov ho došla.
Potom sme si s Romanom dávali nejaké Kofoly, neskôr aj guláš, keď už bol hotový a čakali na LONGárov. Okrem Maťa H, ktorý prišiel ešte o tretej nad ránom, teda po cca 21 hodinách, prišiel Pety okolo pol druhej na obed, a potom dlho dlho nič.
Pomohol som ešte organizačne, s cenami, trochu vyrábal sandále, užíval si dogtrekovú komunitu a stihol som aj vyhodnotenie MINI. Keď sme večer išli ukladať Bena, prišlo mi nejako zle. Zhodnotili sme, že mám asi úpal. Asi aj preto, že som cez deň skoro nič nepil a bol som dosť unavený z predošlého dňa. Zvyšok večera a noci som bol neprítomný, zvracajúci, s teplotou, premýšľajúc a počúvajúc ako sa dogtrekeri pri gitare a piesniach bavia a vítajú tých, čo prichádzajú do cieľa.
Nedeľa, posledný deň
Dehydratovaný, unavený, vyhladovaný, so svalovkou a čudnou chuťou v ústach. Na vyhodnotení LONGu som bol vymenovaný v kategórii zvracajúcich ako jediný účastník. Moja žena previedla úžasnú šou pri vyhlasovaní výsledkov. A torta tiež vyzerala bombasticky. Zobral som si domov.
Toľko môj Havinošľap 2011. Už sa teším, o rok zase, no nie? :)

imei-poiskфутурон скачать с официального сайта бесплатнокак вскрыть одноклассникиprodvijenieтранспортная компания грузоперевозкидоставка из киева в украину