The Barefoot Running Book od Jasona Robillarda v PDF tu a teraz a zadarmo

Keď sa Jason Robillard rozhodol uvoľniť svoju knihu (v angličtine) zdarma v PDF formáte (majú ju v tlačenej verzii aj na Amazone) hneď som si súbor stiahol a uložil na disk. Zhodou okolností som práve včera knihu otvoril a na prvej strane našiel správu o tom, že knihu môžem ďalej šíriť a trebárz aj hodiť na svoj blog. Inou zhodou okolností si práve dnes kamarátka kúpila minimalistické topánky a ja som jej chcel knihu poslať. A keďže to bolo do emailu príliš veľké, napadlo mi, dať to sem.

Nech sa páči!

A ako bonus pridávam odkaz na materiály (tiež v angličtine) od VIVOBAREFOOT Training Clinic: Proprioception – Making sense of Barefoot running (PDF).

Môj Havinošľap 2011

Ako už býva zvykom, približne v polovici júla máme pri Košiciach každý rok dogtrekking Havinošľap. Ako už býva zvykom, tam sme nemohli chýbať. Viki a Ben organizačne, ja súťažno-organizačne. Tu sú moje dojmy z toho týždňa v časovom slede:
Sobota, 6 dní pred Havinošľapom
Do lýtka ma štipol ovad.
Nedeľa, 5 dní pred
Mám opuchnutú nohu od kolena dole. Na pohotovosti mi povedali, že už videli všeličo, ale že na ten deň som to vyhral. Dali mi ATB, antihistaminiká a ešte čosi na žily.
Pondelok, 4 dni pred
Noha sa veľmi nezmenšila.
Utorok, 3 dni pred
Noha sa trochu zmenšila.
Streda, 2 dni pred
Noha je viac-menej OK, prestal som brať lieky.
Štvrtok, 1 deň pred
Pol dňa dovolenky, balenie, odchod do Kavečian. Hurááá. Stretli sme ďalších LONGárov. Prespali sme v altánku. Priviazaná Granada v noci preskakovala plot a Pety ju zachraňoval. Dik!
Piatok, štart LONGu
Štartujeme! Ide sa celkom fajn, s Romanom a Petym. Po možno hodinke slušného tempa a nejakého toho pobehnutia nás predbehol Maťo H., favorit na víťaza. Zhodnotili sme, že asi zase ostane neporazený.
Začína byť horúco a hlavne dusno.
Zakopol som. Takmer som si odkopol palec na nohe a veľmi nepríjemne narazil pätu. Palec prestáva otravovať po pár minútach, no na pätu neviem poriadne došľapovať. Tak pokrivkávam a pobieham (pretože vtedy nepotrebujem pätu tak veľmi). Idem, ale nejde sa mi veľmi dobre. Mám pľuzgier medzi prstami.
Pri indiánskej osade nechávam Petyho ísť, a dávam si pauzu. Naberiem vodu, obzriem nohy, niečo zjem, osviežim sa a potom vyrážam ďalej. Čas vôbec nesledujem, ale snažím sa neflákať to. Veľmi mi to nejde, aj keď ma nikto neobieha. Asi mám fakt krízu. Už ale začína trvať dlho.
Po riadnej námahe som došiel k poslednému rázcestníku pred Ružínom. Povedal som si, že keď to bude na Ružín menej ako hodina, pôjdem ďalej, ak viac, dám si dlhšiu pauzu a zjem grep.
Bola to presne hodina. Nevedel som, čo robiť, tak som si tam ľahol a pospal. Zobudil som sa, asi iba po pár minútach. Trochu sa rozkukal a išiel ďalej. Dole na Ružín som trochu pobehol, najmä menej strmé dolekopce a potom neuveriteľne horúce úseky cez lúku. Na vlakovej zastávke Ružín si dávam krátku pauzu. Chcem ísť ďalej k vode a ideálne sa aj namočiť (je naozaj horúco), ale voda je špinavá a nie je tam žiaden rozumný prístup.
Na moste cez Ružín ma dobehol Pety. S mierne pochabým úsmevom na tvári mi vysvetľuje, že rázcestník, pod ktorým som ja spal, on interpretoval svojsky, zabočil presne opačným smerom a došiel do nejakej inej dediny. Tam to potom otočil a bežal za mnou. To ma trochu pobavilo, a zároveň ma potešilo, že mám spoločníka, ktorý tiež nevyzerá práve najlepšie. Pety mal svoje šortky kvôli tej horúčave a šúchaniu sa tak zaujímavo vyhrnuté, že som sa s ním cítil veľmi príjemne. Ja som totiž pod svojimi šortkami bojoval s podobnými problémami.
Od Ružína sme potom našli žlú, prešli cez nejaké JRD a po chvíli kráčania po lúke pod rozpáleným slnkom sa zvalili do prvého tieňa stromov. Tam som niečo malé zjedol, trochu pospal, zase, a išli sme ďalej. Pod Sivec to mala byť ešte chvíľa a my sme každý mali asi tak 3dcl vody, čo bolo žalostne málo, keďže sme sa o vodu delili aj so psami. To sme však nevedeli, že živá kontrola, voda, oddych a nejaké to jedlo je bližšie, než sme mysleli.
Po krátkom prechode lesom a lúkou sme ich našli rozložených pri nejakej chatke, aj s odpočívajúcim Romanom. Tomu sme sa samozrejme veľmi potešili a hneď sme sa k nim zvalili na deku. Odtiaľ sme odchádzali snáď až o pár hodín, pričom sme zobrali aj Romana, ktorý už raz na Sivec išiel, ale vrátil sa späť.
Spolu sme ho síce zdolali, no keď sme boli na vrchole, Roman povedal, že končí. Ja, rozmýšľajúc nad tým istým, hlavne hore Sivcom, som sa k nemu pridal. Cítil som sa viac unavený ako by som chcel a mal po takejto námahe a najmä pred ďalším podobným dňom. Tak sme zliezli dole a vrátili sa na kontrolu, kde medzitým už pribudlo celkom veľa LONGárov. Niektorí tam bivakovali, niektorí ešte išli ďalej a niektorí končili. Naložili sme sa do auta, a Maja, ospevujúc nové útulkové auto, nás odšoférovala naspäť na Kavečany.
Zvítal som sa so ženou, obriadil psy, poprekladal sedačky v aute a zaľahol tam. Spal som tvrdo a dobre.
Sobota, druhý deň LONGu, štart MID a MINI
Keďže som už skončil, zobudil som sa ráno povzbudiť na štarte nejakých MIDárov. Bolo skoro ráno a neviem, či som svojim výzorom niekoho povzbudil, ale pár ich vyzeralo pobavene. Však, Marcela, Miro?
Potom som sa vrátil do auta a spal ďalej.
Cez deň som sa tam pomotkával, pokrivkával, bol s Benom a sledoval štarty a potom aj príchody MINI a MID. Pekné bolo vidieť Romana, ktorý to deň predtým zapichol s LONGom, ako vyrazil na MINI a nakoniec to aj vyhral. Podobne Kvetka, ktorá si zúfala a LONG skončila, vyrazila s úsmevom na tvári na MINI a bez problémov ho došla.
Potom sme si s Romanom dávali nejaké Kofoly, neskôr aj guláš, keď už bol hotový a čakali na LONGárov. Okrem Maťa H, ktorý prišiel ešte o tretej nad ránom, teda po cca 21 hodinách, prišiel Pety okolo pol druhej na obed, a potom dlho dlho nič.
Pomohol som ešte organizačne, s cenami, trochu vyrábal sandále, užíval si dogtrekovú komunitu a stihol som aj vyhodnotenie MINI. Keď sme večer išli ukladať Bena, prišlo mi nejako zle. Zhodnotili sme, že mám asi úpal. Asi aj preto, že som cez deň skoro nič nepil a bol som dosť unavený z predošlého dňa. Zvyšok večera a noci som bol neprítomný, zvracajúci, s teplotou, premýšľajúc a počúvajúc ako sa dogtrekeri pri gitare a piesniach bavia a vítajú tých, čo prichádzajú do cieľa.
Nedeľa, posledný deň
Dehydratovaný, unavený, vyhladovaný, so svalovkou a čudnou chuťou v ústach. Na vyhodnotení LONGu som bol vymenovaný v kategórii zvracajúcich ako jediný účastník. Moja žena previedla úžasnú šou pri vyhlasovaní výsledkov. A torta tiež vyzerala bombasticky. Zobral som si domov.
Toľko môj Havinošľap 2011. Už sa teším, o rok zase, no nie? :)

Mokasíny, ktoré zabehli 100 míľ

Donald sa rozhodol vyvrátiť akékoľvek tvrdenia, že na zvládnutie poriadnej vzdialenosti akou je 100 míľ potrebuje človek aj “poriadne” topánky.

Podarilo sa mu to. V RunAmocs mokasínach od SoftStar absolvoval Tahoe Rim Trail 100M Endurance Run.

RunAmocs po 100 míľach.

Viac o jeho pláne som nedávno čítal na jeho blogu.

Donaldovi aj výrobcovi mokasín SoftStar týmto gratulujem a teším sa na report.

Klub Bosonohý dogtrekker na košickom polmaratóne

Tak som sa prihlásil na košický polmaratón. Ako klub som uviedol “Bosonohý dogtrekker”. Má tam byť ešte pár dogtrekkerov, priateľov, tak som sa k nim pridal. Mestskú džunglu nemá nikto z nás veľmi rád, tak zatiaľ polmaratón. Je to na takejto akcii aj naša premiéra.

Bez veľkých batohov, na rovnom a tvrdom teréne, bez psov, bez krásnych výhľadov, no s dobrou náladou. Taký je moj plán. Tiež by som to chcel zvádnúť v originál Luna sandáloch, ktoré ešte iba idem vyrobiť.

Behanie na Spiši, šortky, veľká noha, sandále a Havinošľap

Minulý týždeň sme strávili v Danišovciach pri Spišskej Novej Vsi. Moja manželka tam išla pracovne a my sme sa k nej pridali.

Okolie Danišoviec je pekné.

Aj napriek tomu, že som väčšinu času trávil s bosonohým dogtrekkerom juniorom, podarilo sa mi ísť si pár krát aj zabehať. Dobre bolo a tešíme sa na ďalšie dva podobné pracovno-dovolenkové týždne toto leto.

Tadiaľto sme sa nosili (na fotke Benjo na chrbte), aj behali.

Pred odchodom na tento výlet som si kúpil behacie šortky Craft a môžem povedať, že v nich je veľmi fajne. Len v nich vraj vyzerám smiešne, či čo. Šak uvidíte. (Na Havinošľape, nie na fotke nižšie.)

S týmto malým zábavným chlapíkom som konečne mohol stráviť nejaký kvalitný čas.

Ako vidieť z poslednej fotky, po okolí sa dalo chodiť veľa aj naboso. Občas nejaké kamienky, alebo rozbité chodníky síce spomalili, ale to nevadilo. Ku koncu týždňa sa o mne hovorilo ako o “prírodnom mužovi”.

V momente, kedy sme sa zdvihli od obeda a išli nastúpiť do naloženého auta na cestu domov, sa mi moje sandále roztrhli. Tak som ich tam rovno nechal. Ostatné topánky som už mal zbalené a aspoň som mal dobrú výhovorku chodiť a šoférovať zvyšok dňa naboso.

Potom ma na odpočívadle kdesi pred Prešovom štipol ovad a neuveriteľne mi opuchlo celé lýtko a neskôr aj členok a zvyšok nohy. Do konca dňa som tak mal ďalší dôvod chodiť naboso – noha sa mi nezmestila do topánok. Tak som chodil naboso po obchodnom centre, šoféroval, a bol trochu naboso aj vonku a večer so psami.

Po návšteve pohotovosti, nejakých ATB, ďalších liekoch a takmer štyroch dňoch noha už nepôsobí všeobecný záujem. Už bolo na čase, veď pozajtra máme už byť na Havinošľape.

Mimochodom, na pohotovosti mi povedali, že už videli všeličo, ale že za ten deň som to vyhral ja. Na veterine mi povedali, že mám elefantitídu, čo mávajú kone.

Medzitým domov dorazil DIY kit na Luna Sandále. Prilepil som kožu a zháňam dierkovač, aby som mal pekné dierky. Chcel by som ich stihnúť poskladať ešte na Havinošľap tento piatok. Zabehávať ich netreba, šak načo. Uvidíme.

Vibram Neoprene podrážka, hnedý kus kože, čierne široké Leadville 10mm šnúrky a lepidlo. V balíku mi prišla aj tetovačka

Mimochodom, v piatok skoro ráno štartujeme na Ultimate Tropical Adventure, alebo akú to má Havinošľap posledné roky prezývku. Tohto roku bez povinného bivaku a na novej trase!

Výborný článok o Luna sandáloch od Patricka Sweeneyho

Patrick Sweeney napísal výborný prehľad Luna sandálov, v ktorom subjektívne aj objektívne popisuje a porovnáva jednotlivé modely. Doteraz som síce chcel Vibram Cherry podrážku, aby to bolo trochu “terénnejšie”, no po tomto článku som znovu zatúžil po sandáloch, ktoré sa viacej prispôsobia mojej nohe – The Original Luna.

Článok v angličtine nájdete tu: Words from a Lunatic: A comprehensive review of Luna Sandals and Giveaway

Mimochodom, môžete sa aj zapojiť do sandálovej rozdávačky.

Pár domácich blogov a článkov o behaní (naboso)

Na moje potešenie som narazil na pár ďalších blogov či článkov o behaní naboso aj v našich končinách internetu. Toto ma samozrejme teší, pretože to znamená, že to tu žije a že aj ľudia, ktorí nevedia po anglicky sa môžu stávať súčastou lokálnej komunity.

Tu sú moje dnešné prírastky:

A predpokladám, že bude len pribúdať. Ak poznáte nejaké podobné stránky (najradšej mám blogy jednotlivcov) – sem s nimi.

Prežili sme: Dogtrekking Vlčou stopou VIII

Síce som v nedeľu mal problém zohnúť sa a zdvihnúť niečo zo zeme, môžem hrdo prehlásiť, že som prežil svoj zatiaľ najdivokejší dogtrekking. Na tohtoročnom LONGu v Brezne sme dokonca skončili druhí! Týchto 100km dalo naozaj zabrať.

Oddych pred posledným serióznym stúpaním. Zatiaľ všetci suchí.

Kým napíšem nejaký dlhší report, pozrite si fotky (na Facebooku alebo na Picase).

Tréningový dogtrekking, test sandálov a Merrellov

V krátkosti chcem spomenúť poslednú sobotu a “môj” neformálny dogtrekking Bankov – Kojšovka a späť. V rámci tréningu a utužovania dogtrekerských vzťahov sa ku mne pridalo takmer 10 ľudí a keďže sme sa všetci dobre prešli, vyvenčili a prežili, považujem akciu za úspešnú. Ďakujem!

Neštartovalo sa v dvoj-minútových intervaloch :-)

Trasa bola celkom príjemná, a jej zvládnutie (cca 42km) trvalo 8 a viac hodín. Ako vidíte, nikto sa príliš neponáhľal. Prvý bol Pety, druhá Maja, tretí som dobehol ja a ďalší za mnou, ajkeď niektorí mali auto inde ako na Bankove, niektorí zase odbočili a pokračovali iným smerom, ale veď práve aj o túto voľnosť mi išlo. Očkovák nepriniesol ukázať nikto, zato muffiny od mojej drahej manželky dostali všetci.

Väčšine sa veľmi deliť nechcelo. Alebo nedalo?

Ja som väčšinu cesty na Kojšovku prešiel s Viktorom a Beou. Prevažne sme kráčali, vybehli a zbehli pár kopcov a skúšali ako Viktorov Bar ťahá. Všetci traja sme experimentovali s obuvou, takže to pre nás bolo nové. Ja som mal na nohách Merrell Trail Glove, Viktor druhú generáciu mojich (našich?) vlastnoručných sandálov a Bea nejaké športové sandále.

Viktor v sandáloch a Bar (naboso).

Moje bosé Merrelly sa veľmi osvedčili, držali dobre, dýchali výborne, ďaždu sa nám vyhnúť podarilo a aj keď som pár krát poriadne, ale naozaj poriadne zakopol, prsty mám celé a bez modrín. Nechty tiež v pohode. Akurát ma trochu prekvapilo, že topánky celkom povolili, ale to stačilo len trochu dotiahnuť. Mal som na nohách ponožky a moje nohy vyzerali, ako keby som išiel na boso. Vnútorná časť topánky, kde sa dotýka chodidla sa zmenila zo žiarivo žltej na čiernu. Ani jedno z toho mi však nevadilo. Záver teda je, že tieto topánky sú stále najlepšie na dogtreky a trailové behanie, čo som kedy mal.

V cieli. Nohy aj topánky v poriadku.

Viktor si preskúšal sústredenie a trpezlivosť v sandáloch, ktoré náš vyšli asi na 3 eurá pár, a zvládal to výborne, až kým mu cestou späť, niekde pod Kojšovkou, jeho veľký pes nepristupil jednu sandálu, ktorá sa v dôsledku toho roztrhla (bočná dierka). Viktor išiel ďalej naboso (až po Lajošku) a tam sa obul do náhradnej obuvy. To je výkon!

Prach pomohol zastaviť krvácanie.

Bea, inšpirovaná, prišla na štart v športových sandáloch a takmer to aj zvládla – zastavil ju len presilený sval na nohe, ktorý pravdepodobne objavila len vďaka sandálom, a aj to len pár kilometrov od cieľa. Paráda. Na druhý deň dokonca aj vedela chodiť. Rhea (jej pes) to tiež nakoniec prežil, ale nebolo to ideálne.

Vraj protidažďový tanec.

Ostatných v Salomonoch a podobných srandách ani nespomínam. Akurát možno Maju, ktorá nadšene vyskúšala moje Merrelly a pri prvom pobehnutí veľmi rýchlo prišla na to, že naboso sa na pätu nedopadá, tak jej cvakla sánka. Ale veď práve o to ide pri behaní naboso alebo v bosích topánkach – získanie správnej formy.

Búrka okolo nás.

Takže sobotu hodnotím veľmi pozitívne – jediné, čo mi chýbalo bola moja manželka a moj malý syn. To sme potom v nedeľu doháňali.

Ďalší víkend nás čaká Brezno – už sa neviem dočkať.

Dovtedy si pozrite fotky z tejto akcie:

Výzvu prijímam

Viacerí moji priatelia absolvovali minulý víkend MINI dogtrekking Zádielka. Vraj to bolo úplne super, čomu celkom verím. Mne sa to kvôli iným povinnostiam bohužial nepodarilo, ale teraz mám asi druhú šancu.

Pod jednou z fotiek z treku sa na Facebooku rozbehla diskusia o tom, aký bol ten kus trate náročný – kamenistý a strmý. Išiel sa smerom dole a za “pomoci” psov to bolo naozaj adrenalínové (tak vravia). Ja som k tej fotke napísal niečo v zmysle, že by to mohlo byť zaujímavé v mojich superľahkých supertenkých topánkach. Niekto sa toho chytil a už som sa z toho nemohol vyhovoriť. Tiež si na mňa vymysleli, že ma jeden pes musí ťahať dopredu a druhý dozadu.

Takže ďakujem, teším sa, že si trasu prejdem a preverím svoje bosonohé dogtrekové schopnosti aj v náročnejšom teréne. Pravdepodobne ale až v júni, po mojom neformálnom dogtreku a LONGu v Brezne.

Takto nejako to tam má vyzerať. A treba to ísť tým horším smerom – dole.

Ďakujem za foto, Bea.
Ďakujem za foto, mediak.

P.S.: Môj informátor mi potvrdil, že sa to dá dokonca aj naboso, len trochu pomalšie a opatrnejšie. V minimalistických topánkach v pohode. Takže si teraz musím veriť.