Archívy značky: Luna Sandals

Ako sa nosia Luna sandálky

Luna sandále na tisíc spôsobov

Aké máte chodidlá? Široké? Krivé? A hlavne, sú rovnaké? Asi nebudú úplne identické, a asi sa budú jedna druhej podobať len trochu, tak navonok. Kto vie aké sú zvnútra. Kedy ste si vyonáčili členok, na ktorú z nich dopadáte silnejšie, a podobne.

Čo dokážu Luna sandále

Luna sandále sú fantasticky variabilné. Viete preto na nich nastavovať a ladiť kopu rozličných prvkov tak, aby sadli hoci aj každému chodidlu osobitne. Vo svojich Luna škatuľkách, ktoré dostanete ak si ich kúpite nájdete hneď aj sadu inštrukcií k tomu, ako si ich nastaviť. Preložili sme ich pre vás do slovenčiny, a môžete si ich stiahnuť aj tu. Čítať viac

Recenzia Luna Mono by Robo

Recenzia: Luna Mono

Robo je náš (pomerne bláznivý) kamarát. Svojho času dobiehal do práce zo Strečna do Žiliny denne tam a späť, celkom často prespáva v lesoch miesto v posteli, s oblečením to nijako dramaticky nepreháňa (rozumej: jedna vrstva) ani keď sa u nás na východe do neho oprie košický severák, a okrem toho v Prahe absolvoval BTR Running Technique Coaching Course s Lee Saxbym povedľa Maja Srníka. Už skoro dva roky beháva v Lunách. A veľa. Aj v zime. Aj na Štefánikovi ho uvidíte v Behnaboso štafete, a tiež v Lunách. A tak pre nás napísal prečo ich má rád.

Čítať viac

Polmaratón zvládnutý

Tak som to zvládol. Aj napriek tomu, že ešte v sobotu na mna liezla nejaká choroba, v nedeľu som sa už cítil lepšie. Nastúpil som na štart a nakoniec sa mi bežalo väčšinu času veľmi dobre. Prvých pár kilometrov (asi 4) som sa rozbiehal, keďže som sa pred štartom (viac menej naschvál) nerozbehal. Potom sa mi až cez 17 kilometer bežalo dobre, predbiehal som a naháňal kamaráta Petyho predo mnou. Okolo 18 kilometra mi niekto vypustil ventil (asi slnko) a do cieľa to trvalo večnosť. Musel som sa snažiť oveľa viac ako dovtedy a ajtak som nedokázal udržať svoje tempo. Bolo horúco a toto asi bola daň za to.

Tu sa ešte bežalo dobre. 17km.

Počas behu som nemal veľmi potuchy o čase, akurát som vedel, že ma ešte neobehli prví maratónci, ktorí zvyknú byť v cieli s časom okolo 2:10. Keď som už horúčavou úplne zmorený dobiehal do cieľa a časomiera ukazovala 1:59:40 vedel som, že to za tých 20 sekúnd dám. Predo mnou bolo posledných 40 metrov.

Áno, viem, super opálenie.

Oficiálny čas som mal 1:59:13 a umiestnil som sa na 808. mieste medzi mužmi, celkovo na pozícii 910. Som veľmi spokojný. Môj prvý polmaratón.

Cieľová s manželkou.

Inak atmosféra a celkovo, takáto veľká udalosť bola pre mňa nová skúsenosť. Na štarte sme sa tlačili, ja som si len dával pozor na nohy. Pozdĺž celej trate som medzi okolostojacimi povzbudzovačmi stretával známych ľudí a to bolo veľmi príjemné. Medzi bežcami to bolo podobné, ajkeď tam som viac menej vedel, koho asi stretnem. Behať v domácom meste má výhody.

Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto vedome aj nevedome podporili! Uvidíme sa o rok – možno v inej kategórii, s inou obuvou alebo aspoň s lepším časom.

Povinná výbava bosonožca: dobrá nálada.
Dogtrekkeri polmaratónci.
Nohy sú voči obrázku vyššie trochu poprehadzované :)

Mimochodom, ľudom z Luna Sandal Company sa páčila moja fotka a dali ju do newslettera. Znovu. Minule sa im páčila moja mini sandálka.

Ja, sandále a košický maratón už v nedeľu

Tak, a pomaly to máme tu. Medzinárodný maratón mieru v Košiciach sa koná už túto nedeľu, 2. októbra 2011. A ja som prihlásený na svoj prvý polmaratón. Samozrejme, za “klub” Bosonohý dogtrekker. Bude tam aj pár ďalších dogtrekkerov a bosonožcov (ale ani jeden dogtrekker bosonožec), tak nám všetkým držte palce.

Ja sa chystám zabehnúť to vo svojich Luna sandálkach. Keď som sa na maratón prihlasoval, ešte ani neboli na svete. Teraz už sú pekne zabehané. Mám aj peknú Luna tetovačku, ktorú som dostal k sandálom, ale ešte som nevymyslel, kam si ju nacapím. Nejaké nápady?

Moje nohy oddychujú. Obedňajšia prestávka v práci. Na pozadí Facebook, kde sa akurát rozoberá, že kam si pripevním čip.

Mimochodom, tento ročník maratónu je významný tým, že je to 50 rokov od kedy na košickom maratóne behal Abebe Bikila. Vtedy síce nebežal naboso, ale bola to veľká vec. Na jeho pamiatku sa tohto roku rozhodol nejaký colník bežať naboso. Tak nech mu nohy slúžia! Možno sa nám podarí presvedčiť ho na bosonohý beh natrvalo. Na druhej strane, aby si zase niekto nemyslel, že všetci tí bosonožci sú bosí kvôli Bikilovi. To teda nie.

Teším sa na nedeľu a držím palce všetkým, čo budú bežať, ktorúkoľvek z kategórií. Uvidíme sa v meste.

Behanie na Spiši, šortky, veľká noha, sandále a Havinošľap

Minulý týždeň sme strávili v Danišovciach pri Spišskej Novej Vsi. Moja manželka tam išla pracovne a my sme sa k nej pridali.

Okolie Danišoviec je pekné.

Aj napriek tomu, že som väčšinu času trávil s bosonohým dogtrekkerom juniorom, podarilo sa mi ísť si pár krát aj zabehať. Dobre bolo a tešíme sa na ďalšie dva podobné pracovno-dovolenkové týždne toto leto.

Tadiaľto sme sa nosili (na fotke Benjo na chrbte), aj behali.

Pred odchodom na tento výlet som si kúpil behacie šortky Craft a môžem povedať, že v nich je veľmi fajne. Len v nich vraj vyzerám smiešne, či čo. Šak uvidíte. (Na Havinošľape, nie na fotke nižšie.)

S týmto malým zábavným chlapíkom som konečne mohol stráviť nejaký kvalitný čas.

Ako vidieť z poslednej fotky, po okolí sa dalo chodiť veľa aj naboso. Občas nejaké kamienky, alebo rozbité chodníky síce spomalili, ale to nevadilo. Ku koncu týždňa sa o mne hovorilo ako o “prírodnom mužovi”.

V momente, kedy sme sa zdvihli od obeda a išli nastúpiť do naloženého auta na cestu domov, sa mi moje sandále roztrhli. Tak som ich tam rovno nechal. Ostatné topánky som už mal zbalené a aspoň som mal dobrú výhovorku chodiť a šoférovať zvyšok dňa naboso.

Potom ma na odpočívadle kdesi pred Prešovom štipol ovad a neuveriteľne mi opuchlo celé lýtko a neskôr aj členok a zvyšok nohy. Do konca dňa som tak mal ďalší dôvod chodiť naboso – noha sa mi nezmestila do topánok. Tak som chodil naboso po obchodnom centre, šoféroval, a bol trochu naboso aj vonku a večer so psami.

Po návšteve pohotovosti, nejakých ATB, ďalších liekoch a takmer štyroch dňoch noha už nepôsobí všeobecný záujem. Už bolo na čase, veď pozajtra máme už byť na Havinošľape.

Mimochodom, na pohotovosti mi povedali, že už videli všeličo, ale že za ten deň som to vyhral ja. Na veterine mi povedali, že mám elefantitídu, čo mávajú kone.

Medzitým domov dorazil DIY kit na Luna Sandále. Prilepil som kožu a zháňam dierkovač, aby som mal pekné dierky. Chcel by som ich stihnúť poskladať ešte na Havinošľap tento piatok. Zabehávať ich netreba, šak načo. Uvidíme.

Vibram Neoprene podrážka, hnedý kus kože, čierne široké Leadville 10mm šnúrky a lepidlo. V balíku mi prišla aj tetovačka

Mimochodom, v piatok skoro ráno štartujeme na Ultimate Tropical Adventure, alebo akú to má Havinošľap posledné roky prezývku. Tohto roku bez povinného bivaku a na novej trase!

Výborný článok o Luna sandáloch od Patricka Sweeneyho

Patrick Sweeney napísal výborný prehľad Luna sandálov, v ktorom subjektívne aj objektívne popisuje a porovnáva jednotlivé modely. Doteraz som síce chcel Vibram Cherry podrážku, aby to bolo trochu “terénnejšie”, no po tomto článku som znovu zatúžil po sandáloch, ktoré sa viacej prispôsobia mojej nohe – The Original Luna.

Článok v angličtine nájdete tu: Words from a Lunatic: A comprehensive review of Luna Sandals and Giveaway

Mimochodom, môžete sa aj zapojiť do sandálovej rozdávačky.

Tréningový dogtrekking, test sandálov a Merrellov

V krátkosti chcem spomenúť poslednú sobotu a “môj” neformálny dogtrekking Bankov – Kojšovka a späť. V rámci tréningu a utužovania dogtrekerských vzťahov sa ku mne pridalo takmer 10 ľudí a keďže sme sa všetci dobre prešli, vyvenčili a prežili, považujem akciu za úspešnú. Ďakujem!

Neštartovalo sa v dvoj-minútových intervaloch :-)

Trasa bola celkom príjemná, a jej zvládnutie (cca 42km) trvalo 8 a viac hodín. Ako vidíte, nikto sa príliš neponáhľal. Prvý bol Pety, druhá Maja, tretí som dobehol ja a ďalší za mnou, ajkeď niektorí mali auto inde ako na Bankove, niektorí zase odbočili a pokračovali iným smerom, ale veď práve aj o túto voľnosť mi išlo. Očkovák nepriniesol ukázať nikto, zato muffiny od mojej drahej manželky dostali všetci.

Väčšine sa veľmi deliť nechcelo. Alebo nedalo?

Ja som väčšinu cesty na Kojšovku prešiel s Viktorom a Beou. Prevažne sme kráčali, vybehli a zbehli pár kopcov a skúšali ako Viktorov Bar ťahá. Všetci traja sme experimentovali s obuvou, takže to pre nás bolo nové. Ja som mal na nohách Merrell Trail Glove, Viktor druhú generáciu mojich (našich?) vlastnoručných sandálov a Bea nejaké športové sandále.

Viktor v sandáloch a Bar (naboso).

Moje bosé Merrelly sa veľmi osvedčili, držali dobre, dýchali výborne, ďaždu sa nám vyhnúť podarilo a aj keď som pár krát poriadne, ale naozaj poriadne zakopol, prsty mám celé a bez modrín. Nechty tiež v pohode. Akurát ma trochu prekvapilo, že topánky celkom povolili, ale to stačilo len trochu dotiahnuť. Mal som na nohách ponožky a moje nohy vyzerali, ako keby som išiel na boso. Vnútorná časť topánky, kde sa dotýka chodidla sa zmenila zo žiarivo žltej na čiernu. Ani jedno z toho mi však nevadilo. Záver teda je, že tieto topánky sú stále najlepšie na dogtreky a trailové behanie, čo som kedy mal.

V cieli. Nohy aj topánky v poriadku.

Viktor si preskúšal sústredenie a trpezlivosť v sandáloch, ktoré náš vyšli asi na 3 eurá pár, a zvládal to výborne, až kým mu cestou späť, niekde pod Kojšovkou, jeho veľký pes nepristupil jednu sandálu, ktorá sa v dôsledku toho roztrhla (bočná dierka). Viktor išiel ďalej naboso (až po Lajošku) a tam sa obul do náhradnej obuvy. To je výkon!

Prach pomohol zastaviť krvácanie.

Bea, inšpirovaná, prišla na štart v športových sandáloch a takmer to aj zvládla – zastavil ju len presilený sval na nohe, ktorý pravdepodobne objavila len vďaka sandálom, a aj to len pár kilometrov od cieľa. Paráda. Na druhý deň dokonca aj vedela chodiť. Rhea (jej pes) to tiež nakoniec prežil, ale nebolo to ideálne.

Vraj protidažďový tanec.

Ostatných v Salomonoch a podobných srandách ani nespomínam. Akurát možno Maju, ktorá nadšene vyskúšala moje Merrelly a pri prvom pobehnutí veľmi rýchlo prišla na to, že naboso sa na pätu nedopadá, tak jej cvakla sánka. Ale veď práve o to ide pri behaní naboso alebo v bosích topánkach – získanie správnej formy.

Búrka okolo nás.

Takže sobotu hodnotím veľmi pozitívne – jediné, čo mi chýbalo bola moja manželka a moj malý syn. To sme potom v nedeľu doháňali.

Ďalší víkend nás čaká Brezno – už sa neviem dočkať.

Dovtedy si pozrite fotky z tejto akcie:

Ako som si vyrobil sandále

Je utorok, 12 minút po desiatej večer, vonku 13 stupňov Celzia a ja vychádzam z domu. Mám na sebe krátke nohavice, dve tričká a na hlave buffku. Okolo pása mám omotané vodítko, aby fungovalo ako dogtrekový sedák. K tomuto “sedáku” mám pripnuté dve vodítka, na konci každého hnedý nedočkavý pes. Jeden svetlý a hrubosrstý, druhý tmavý a krátkosrstý. Na nohách mám sandále, ktoré som si deň predtým doma vyrobil. Idem si zabehať.

Asi vyzerám ako riadny exot, hovorím si a asi to tak aj je. Nevadí, vonku je už tma. A stojí mi to za to.

Ak ste čítali knihu Born To Run (Zrozeni k běhu) alebo počuli o kmeni mexických indiánov Tarahumarov, viete, prečo si doma vyrábam sandále a potom v nich chodím behať.

Tie sandále, o ktorých hovorím, sa volajú “huarache” a v princípe vyzerajú asi takto (ajkeď slovo huarache má širší význam):

Tedove huarache.

A okrem toho, že si ich viete objednať na internete, môžete si ich vyrobiť aj z pneumatiky, ako to robia Tarahumarovia. A potom v nich môžete behať ako Tarahumarovia, hodiny a hodiny.

Tarahumarovia.

Caballo Blanco, beloch, ktorý sa žil s kmeňom Tarahumarov dokonca organizuje 50 míľový ultramaratón, v ktorom je väčšina účastníkov domácich. V Copper Canyon Ultra Marathon sa ani deti Tarahumarov nenechajú zahanbiť. Väčšina účastníkov má teda na nohách sandále z pneumatiky. Časť nedomácich účastníkov beží v tých istých sandáloch, len vyrobených z modernejších materiálov.

A tak som sa aj ja rozhodol vyrobiť si svoje prvé huarache a vyskúšať si, ako sa nosia a ako sa v nich behá. Dlhšie som však nevedel zohnať vhodný materiál na podrážku. Rôzne kusy gumy boli prevažne príliš tenké (ideálne potrebujem niečo medzi 4 až 10mm) a pneumatika sa mi zase zdala príliš hrubá a tvrdá. So šnúrkami taký veľký problém nebol – dá sa použiť takmer čokoľvek, napríklad klasické šnúrky do topánok, nejaký špagát, šnúrka z kože a podobne.

Potešil som sa, keď som v IKEI zahliadol jednoduché papuče, s dobre vyzerajúcou podrážkou. Pre členov IKEA Family stoja 1,29 EUR. Hneď som jedny schmatol, prirovnal podrážku k topánke, dokonca si skúsil papuču obuť. Bola mi trochu malá, ale keďže ma obmedzovala iba textilná časť, ktorú som plánoval odstrániť, nechal som to tak. Neskôr som prišiel na to, že som mohol pohľadať aj väčšiu papuču, veď zrezať sa z nej stále dá. V topánkovom obchode som si kúpil široké šnúrky, čierne, dlhé asi 120cm. Stáli trochu viac ako tie papuče. Pozeral som sa aj po 150cm, ale to som tiež nechal tak. Neskôr som tiež prišiel na to, že som mohol zobrať aj dlhšie. Minul som teda niečo cez 3 eurá, ale mal som materiál na výrobu svojich bežeckých sandálov.

“Materiál” na výrobu sandálov.

Z papuče som odpáral textilnú časť, a v podstate postupoval podľa návodu zo stránky LunaSandals.com. Urobil som dieru medzi prstami, prepchal šnúrku, zauzlil, zväčšil dieru, ktorá ostala po nitke na boku papuče, pretiahol ňou šnúrku, to isté zopakoval na druhej strane a hotovo. Zopakovať na druhej podrážke a šnúrke a – sandále sú na svete.

Hotová sandála.

Najprv som si ich zaviazal intuitívne, potom som si pozrel video na LunaSandals.com a vyskúšal som si tradičný štýl viazania a aj ten, s ktorým sa dá sandála natiahnuť na nohu zaviazaná. Na tradičný štýl som mal trochu krátke šnúrky, nad členkom mi to obišlo nohu iba raz. Ideálne je to tri alebo aj viac krát.

Druhá vec, na ktorú som prišiel, bola, že podrážka mi je vlastne malá. Na šírku bol rozdiel minimálny, no špička vyzerala úplne inak, ako by mala. Najdlhšia bola pri stredných prstoch, čo je úplne zbytočné a zase palec mi trochu pretŕčal. Toto je jeden z rozdielov medzi bežnou topánkou, resp. podrážkou a “bosou” topánkou či sandálou. Keď je špička nohy položená na zem, prsty sú “rozprestreté” a palec smeruje zarovno s vnútornou hranou nohy, nie ku palcom. Správna topánka nesmie prsty, najmä palec, obmedzovať.

Sandále na nohách. Na špičke vidno ako neprirodzene sú podrážky tvarované. Vyriešil som to nožom.

Sandále som aj napriek nedokonalostiam chcel vyskúšať a tak som ich ešte v ten večer zobral na prechádzku so psami. Trochu mi vadila tá chýbajúca podrážka pod palcom. Tú zbytočnú zo špičky som už odrezal. Po pár krokoch som ich musel ešte trochu podoťahovať, aby mi na nohe nelietali, ale potom to už bolo super. Dokonca som aj pár metrov pobehol. Podrážka bola tak akurát, aby ma ochránila pred ostrými kamienkami a aby som zároveň cítil terén pod nohami. Sandále držali na nohe, boli veľmi ľahké a pri behu človek naozaj behal ako naboso. Žiaden dopad na pätu nehrozil. Večer sa ma ešte sestra spýtala, že či akože mám legálne na nohách flip flopy. Keď som jej povedal, že to sú sandále, ktoré som si práve vyrobil, vlastne už ani nebola prekvapená. Asi ma už pozná.

Na druhý deň som po príchode z práce znechutene vyzul topánky, ponožky a na nohy natiahol zašnurované huarache. Trochu som sa v nich prešiel a ešte čosi podoťahoval (tie šnúrky sú celkom elastické). Večer som sa rozhodol, že ich pôjdem trochu prebehnúť.

Večer som sa navliekol do bežeckého, obul sandále, zašnuroval ich aj nad členkom, pozbieral excitované psy a vybavený, ako som už na začiatku písal, som vybehol von. Po asi piatich krokoch mi na sandáloch čosi ruplo a celé sa to uvoľnilo. Zistil som, že sa zopakovalo to, čo už včera. Bočná dierka bola príliš blízko ku okraju a podrážka, ktorá je skôr z peny ako z gumy to nevydržala a diera sa pretrhla. Vinu na tom majú aj široké šnúrky, ktoré vlastne v ohyboch a uzloch vedeli byť celkom úzke a nepríjemné (na nohách mi to nevadilo, len tú podrážku to ľahšie prerezalo). Využil som ďalšiu dieru po pôvodnom šití papuče a sandálu zreštauroval. Toto celé trvalo asi minútu, takže o 22:13 som už bol znovu na ceste. Pár krokov som prešiel, trochu pobehol. Bolo to super. Naozaj, ako keby som na nohách nič nemal a pritom zázračne necítil žiadne ostré kamienky, ani príliš drsný asfalt.

Po asi dvesto metroch som cítil, že sa mi niečo na viazaní uvoľnilo, tak som zase zastal a dotiahol to. Vybehol znovu a prebehol asi tristo metrov a znovu zastal. Šnúrka, ktorá obchádzala pätu sa mi šmýkala dole, tak som viazanie upravil tak, aby to držalo. Toto pomohlo a potom som už bežal s vetrom a psami o preteky. Teda, asi ďalších štyristo metrov.

Bežal som popri starom futbalovom ihrisku od ktorého nás delili husté kríky, v ktorých asi žil dikobraz, alebo čo, čoho sa jeden z mojich psov tak zľakol, že mi v plnej rýchlosti uskočil pod nohy, že som sa mu už nestihol uhnúť. V snahe o záchranu seba a psa som však spravil pár čudných pohybov a v poradí už asi štvrtá bočná dierka na sandále znovu rupla. Trochu som si zazúfal, pohľadal toho krakena v kríkoch, čo nás tak vystrašil, sadol si na kraj chodníka a nejako sandálu zase opravil. Asi už posledný krát.

Odtiaľto som to mal domov asi ešte raz toľko, teda necelý kilometer. Trochu som kráčal, trochu pobehol a úspešne sa dostal domov. Bol som plný nového zážitku a zároveň smútku za svojimi prvými sandálami, ktoré som síce ešte stále vedel mať na nohách, no vedel som, že tento konkrétny model na behanie už nebude. Je to však vyskúšané a funguje to.

Teraz hľadám materiál na nové sandále, niečo vhodnejšie, keď som už taký skúsený vo vyrábaní a behaní v mexických sandáloch. Dám tomu ešte minimálne jeden vlastnoručný pokus a potom si asi objednám “urob si sám” súpravu na výrobu sandálov z LunaSandals.com. Vibram podrážka, kvalitné šnúrky, to bude paráda. Ale najprv by som chcel aspon ešte jedny vlastné.

A tak som si vyrobil a vlastne zároveň aj zničil svoje prvé indiánske bežecké sandále.

TED Talk, ktorý ma inšpiroval. Nie práve o tom sú TED Talky?