Mám rodinu. Mám aj deti. Deti neustále rastú. Veď to poznáte.
Ochladilo sa, staršiemu dieťaťu treba teplejšiu bundu. Tak manželka nejakú našla na populárnej slovenskej stránke, kde šikovné mamičky recyklujú oblečenie svojich detí. Bundička bola v Košiciach, tak ma tam manželka poslala osobne. V piatok po práci som si vyhľadal adresu a išiel zazvoniť u niekoho doma, na bundičku pre môjho syna.
Vyviezol som sa hore výťahom. Našiel otvorené dvere. Pani vo dverách mi ukázala bundičku. Ja som ju zbežne ohmatal a vyzerala dobre, tak som jej povedal, že ju teda beriem. Pani kamsi zmizla, vraj hľadať tašku. Vtedy sa na chodbe, kde dovtedy stál chlapec, zjavil jeho otec. Tiež mladý chalan, veď už ani ja nemám 23 (ako som si donedávna myslel). Na mladosti mu dodávalo aj pár viditeľných tetovaní.
Ukázal na mňa prstom a hovorí: “Vás poznám. Vy ste ten..”. A ani vlastne neviem ako pokračoval. Nikdy som nebol svetoznámy programátor, a všetky ostatné oblasti môjho života korešpondujú s tým, že som introvert ako hrom. Až na jednu – topánky.
To už som mal na tvári široký úsmev a skromne sa zabával na tom, že ma niekto pozná. Prehodili sme pár slov o behu, o topánkach a tom, ako rýchlo po objednaní prídu, či máme NB MT110, či môže behať trochu cez päty, kade chodí behať a tak ďalej. Asi minútu na to som už držal jeho súčasné topánky v ruke a skúmal ich drop. Zháňa nové.
Súbežne však viedol debatu so svojou manželkou o tom, že “sú to tie, čo jej ukazoval” a prečo musí mať topánky za € 110, a podobne. Viac sa zrejme dialo na neverbálnej úrovni. Pani potom aj odbehla, asi keď sa dopočula, že už bol čosi u nás aj skúšať. Vyzeralo to rovnako ako keď sa o takýchto veciach bavíme my doma. Vieme, že niečo stojí veľa peňazí, no eventuálne sa tomu asi aj tak nevyhneme. Dobré veci častokrát stoja.
Bolo to veľmi príjemné stretnutie, a keď tento chlapík spomenul, že práve včera čítal môj článok o výbehu na Chopok, obzvlášť ma potešil. Som veľmi rád, ak ľudia čítajú aktuálne články – a o to radšej ak čítajú tie, ktoré sú niekoľko rokov staré.
To už sme vtipkovali o tom, že vytiahnu ešte nejaké detské veci vo veľkostiach nášho syna a ja vymyslím nejakú topánkovú zľavu.
A tak som sa rozlúčil, a vedel som, že týchto ľudí ešte niekde uvidím. A dúfam, že budú mať dobré topánky od nás.
Bol to piatok, ja som človek rovnako ako vy všetci, a aj preto som bol unavený. Piatky sú najťažšie. Ako pribúda únava, klesá aj motivácia a výkon. Tieto krehké zdroje však tak rýchlo dokáže naplniť náhodné minútové stretnutie snáď budúceho zákazníka, čitateľa blogu alebo len kamaráta bežca.
Na začiatku sme sa s Petym dohodli, že Behnaboso.sk nechce byť len obchod, ale aj osveta, služba ľudom. A dúfam, že to tak aj je, pretože prinajmenšom ja sám som vďaka tomu všetkému už tak veľa získal. Spoznal ľudí, veľa sa naučil. To sú tie veľké veci.
A tie malé veci, to sú takéto náhodné stretnutia, ktoré ma vždy neuveriteľne potešia.
Ďakujem.
Matúš M.
Photo Credit: Martin Baran via Compfight cc