Čo dokážu Luna sandále

Luna sandále sú fantasticky variabilné. Viete preto na nich nastavovať a ladiť kopu rozličných prvkov tak, aby sadli hoci aj každému chodidlu osobitne. Vo svojich Luna škatuľkách, ktoré dostanete ak si ich kúpite nájdete hneď aj sadu inštrukcií k tomu, ako si ich nastaviť. Preložili sme ich pre vás do slovenčiny, a môžete si ich stiahnuť aj tu.

Ešte ich nemáte? Klikajte a kupujte!

Ako majú Luny vyzerať na nohách?

Všelijako. Môže vám vyhovovať, že vám palce pretŕčajú von alebo naopak, že máte veľkú rezervu. Zvykne to byť tak, že čím väčšia rezerva, tým väčšia šanca, že budete naberať kamienky a neporiadok. A tiež že budete zakopávať – aj preto pri objednávaní máte možnosť svoju nohu fakt dobre premerať a porovnať s Luna tabuľkami. Ale je to naozaj individuálne. Veď len pozrite:

Majo Srník – ultrabežec a iné. Beháva hlavne vo Vivo a v Lunách. Pre asi tak milión iných fotiek a celkovo kopu bežeckej aj ľudskej inšpirácie určite sledujte jeho Instagram feed.

A photo posted by Majo Srnik (@majocalgary) on May 6, 2016 at 6:53pm PDT

Na tejto fotke sa Majo chystal na self-supported 100K, lebo aj také veci sa v Lunách dajú. Pozrite, že nad veľkým prstom má ešte malinkú rezervu. Okrem toho si všimnite, že nemá ten špeci remienok naviac, ktorý dostanete s Lunami, a ktorý môžete a nemusíte dať ponad nart. No a pracku má vcelku vysoko k nartu.

Michelle M. Barton – ultrabežkyňa a nie hocaká. Beháva aj s Majom, spolu dali napríklad aj Badwater Salton Sea

A photo posted by Michelle Barton (@michellembarton) on Oct 13, 2015 at 1:52am PDT

Opäť minimálna rezerva nad veľkým palcom. Všimnite si tiež, že malíček nohy, na ktorú dopadá v tomto momente je akoby tesne za stenou podrážky. Noha sa v topánke hýbe, a hlavne v teréne. Presne preto má byť topánka čo najširšia. Ak by tam bola klasická topánka, chlapec malíček sa už nemá kam posunúť a je tlačený k ostatným prstom, čo teda nie je dobré. No a Michelle tiež beží bez toho popruhu cez nart. V porovnaní s Majovou fotkou vyššie má pracku posunutú nižšie, asi v polovici cesty ku prstom. 

A na tomto videu sledujte ako pekne zakopáva. 

A video posted by Michelle Barton (@michellembarton) on May 8, 2016 at 10:02am PDT

Luna Sandals, teda oficálny IG feed Luna sandálov.

A photo posted by LUNA Sandals (@lunasandals) on Feb 6, 2016 at 3:08pm PST

Parádny repost brazílskeho bežca-ultrabežca Eduarda Salibu. Ale si to práši! Na tej zadnej nohe vidieť, že jeho druhý palec je dlhší než veľký palec, a vlastne ten aj stanovuje akú veľkú rezervu v sandáloch má. Teda miernu. Okrem toho aha, Eduardo si na sandále dal aj ten voliteľný prúžok, ktorého úlohou je nohu ešte lepšie fixovať. Nuž a pracku celkom nízko ku prstom.

Ľudia z okolia Behnaboso

Roba sme spomínali minule, môžete pozrieť zopár jeho fotiek v článku.

Luny si pred zopár rokmi vyrobil aj Matúš ešte z balíčka Urob si sám, ktorý bol jedna z mála Luna vecí, čo sa dala vtedy kúpiť. Skúšal najprv klasika pneumatiku, ale veľmi skoro sa ukázalo, že Vibram je jednoducho Vibram. A tiež že nie je šnúrka ako šnúrka (aby vás nedorezala). Odbehol v nich pár polmaratónov a maratónov. Jeho obľúbence.

Matúšovi jeho Luny sedia takmer úplne tesne, rysujú mu chodidlo.

No a na záver ešte jedna foto z finálového dobehu štafety Behnaboso na Štefánikovi 2015. Úplne vľavo vidieť Tomáša H., (okrem iného aj fajne rýchleho canicrossera). Voliteľný pásik zapnutý a rezerva pomerne veľká. Pracka blízko k nohe, cez nart.

Čo ďalej?

Keď si ich obujete, začnite dolaďovať. Šnúrka cez pracku môže spočiatku ísť pomerne ťažko a používaním sa mierne uvoľní. Máte ale mnoho možností: vysoký nart a nízky a podľa toho pracka vyššie alebo nižšie, prúžok naviac alebo nie, prstové ponožky… alebo aj nie (môžu zhoršovať polohocit). Možno ste po zranení nohy a zistíte, že každú nohu potrebujete mať nastavenú inak. Alebo zistíte, že jedna strana sa kĺže z päty dolu a druhá nie. Hrajte sa s nimi a skúšajte.

Napríklad takto:

Alebo takto:

A ako vraví Barefoot Ted: “Have Fun, Monkeys!”

___

Luna sandále si môžete kúpiť u nás v e-shope. Neľakajte sa z veľkostí, máme aj dámske modely. Riaďte sa výhradne tabuľkou, ktorá je v popise produktu. Určite venujte pozornosť tomu ako sa pri nich určuje veľkosť a dobre preštudujte všetky info, ktoré pre vás máme. Vďaka!

prodvijenie.xyzrapuncelяндекс одноклассники руможно ли взломать ватсапst petersburg tour companyst petersburg florida points of interest

Luna sandále jednoznačne odporúčam každému kto sa rozhodol nanovo objaviť spojenie s prírodou počas behu a chôdze. Práve preto ich mám rád. Dodávajú človeku bosonohý pocit a zároveň dostatočne hrubá tvrdá podrážka chráni chodidlo v teréne.

Okrem toho, že Luna sandále sú mojou jedinou obuvou na beh a chôdzu, absolvoval som v nich viacero zaujímavých behov. Najdlhší bol na Leteckej 50, prevažne v lese a v teréne. Potom beh z Hubovej do Žiliny, cca 57 km, zväčša po tvrdých asfaltových cestách. V oboch prípadoch sandále zvládli svoju úlohu perfektne. Taktiež si poradili s výstupom na Slavkovký štít. A nebola to iba taká letná prechádzka ale poriadny 75 minútový beh. 

Luna Oso will get you everywhere. #sarudyteam #vscocam #mountains #outdoor #sun #running #runtagit #runwithstrava #trail #behanie #behnaboso #barefoot #tatry #lunasandals

A photo posted by Robert Sarudy (@robert.sarudy) on Aug 13, 2015 at 12:22pm PDT

Luna sandále preukazujú výnimočné vlastnosti a kvalitu, preto ich nosím prakticky všade a takmer celoročne. Áno, aj v zime na snehu. Pozitívny prínos z nosenia pre zdravie a správny vývoj chodidla na seba nenechá dlho čakať. 

  Model Mono mi slúži už druhý rok napriek tomu, že som v nich odbehol 3000+ km, nerátajúc chôdzu kade-tade po meste či na turistike. Aj keď opotrebovanie na nich poznať, stále plnia svoju úlohu výborne.

A photo posted by Robert Sarudy (@robert.sarudy) on Jun 14, 2015 at 11:00am PDT

Treba však rátať s tým, že každý materiál sa časom unaví. Preto sa môže stať, že po zopár tisíc kilometroch sa plastový plug šnúrky na spodku podrážky zoderie. Dá sa však ľahko vymeniť za nový. Ostatná údržba je nenáročná, ľahko sa čistia a ešte lepšie nosia. Preto niet divu, že z mojich troch párov obuvi, ktorú vlastním, sú dva páry Luna sandále.

Práve teraz u nás beží predobjednávková akcia na Luna sandále!

Ak sa pridáte, viete si vyrobiť veľmi peknú cenu, tak určite nezaváhajte. Ide máj, bude teplo! (čo je Robovi aj v zime). Všetky info nájdete v e-shope. 

___

Robo pre vás od januára vyrába naše lockscreeny (tuto kukajte jeho portfólio) a trochu píše blog. A sledujte jeho Instagram.

 как выглядит пародонтоз фотоcmsbudgetappмакияж 90транспортная компания доставкаkazan islam

Volám sa Marcela a po 13-tich rokoch som skoncovala s cigaretami. Beh pre mňa neznamenal nič. Nechápala som, čo ľudí na tom baví. Kamarát Matúš prepadol minimalizmu a zriadil Behnaboso.sk a zrazu sme všetci mali minimalistické topánky a behali. Ja tiež.

Milujem beh. Milujem to, čo mi dáva a to, čo mi berie. Milujem brutálnu únavu – fyzickú aj psychickú – po trailových akciách. Milujem chodenie ako káčer a čistú hlavu. Odjakživa som rada chodila pešo, turistika, dogtrekking. Dogtrekking však na Slovensku na pár rokov zomrel. A ja som objavila čaro ultra-trailu. A ultra-trail mi počaroval:)

Stovkárenie

Ten pocit, keď si na 50tom kilometri svojej prvej stovky. A vieš, že si v pohode, že si uprostred svojich síl. Až kým úplne zbytočne nevypiješ nejaké blbé capuccino z plechovky, len preto, že ho máš v batohu. A zrazu uprostred ľadového lejaku šlapeš na kopec a je ti zima až v obličkách a tvoj žalúdok pri pohľade na kapustovú polievkovú žbrndu vraví nie… Napriek tomu, že zvyšok trasy riešiš, či sa pozvraciaš, alebo zosypeš –  už v cieli vieš, že pôjdeš znova. A zas!

Netuším, čo ma núti robiť si takto zle, ale asi to potrebujem. Niekto sa ožerie do nemoty a niekto sa ubehá/uchodí a potom je ako baránok. To je asi ten dôvod. Vypustiť paru. Dokázať niečo.

Nie som žiadna super bežkyňa. Som len obyčajný človek, ako mnohí z vás. Ale keď si tak bežím po úzkej lesnej cestičke, len ja a les, cítim sa ako Tony. A cítim sa ako Killian, keď preskočím nejaký kameň. Cítim sa super, koľkokrát bežím do práce a vidím všetky tie pohľady. Keď si tak bežím večer za tmy, v daždi,  Mumfordi mi hrajú v ušiach, a ľudia na mňa kukajú jak na šalenú, toto som ja.

Keď ma uprostred stovky prekvapia moje dni a prejdem ju úplne bez železa v krvi. Vycicaná  do dna. Keby nie kamarátov, tak tam dakde spím, abo plačem. A o dva týždne potom dám svoj najlepší čas na Magnezitárskej 60tke :). Lebo ja som tu doma, more!!

Post-koleno

A potom to prišlo. Jedno, dve zlé šľapnutia a moje pravé koleno, ktoré už dávnejšie bolo operované, povolilo. Opuchlo. Nedalo sa zohnúť. To sa zopakovalo niekoľkokrát a mne bolo jasné, že je to zlé. Uvedomila som si, že už nemôžem chodiť na stovky. Najprv musím spraviť koleno.

A keď som už nemohla stovky chodiť, objavila som novú záľubu. Dobrovoľníctvo. Zistila som, že ultra trail má aj inú stránku. A ak nie si bežcom, môžeš pomáhať. Dá sa organizovať, značiť trasu, nalievať vodu či ionťáky, mastiť chleby.

Vždy som obdivovala týchto ľudí. Hlavne som bola zvedavá, odkiaľ ich organizátori majú. To predsa nemohli byť ich známi, ktorí prišli pomôcť “z donútenia,” pretože tí ľudia tam boli radi. Radi mi podali pohár, poradili, radi mi pomohli s čímkoľvek. Dobrá nálada z nich sršala… Občas som zatúžila byť aj ja tým nápomocným človekom.

A poviem vám, je to skvelý pocit. Viem celkom dobre ako sa bežci na občerstvovačkách cítia a čo asi práve teraz môžu potrebovať. So zanietením a radosťou chystám všetky dobroty a podávam, pokecám, či podpichnem :). Tým, že som už nejaké tie stovky prešla, mnohých poznám, a aj pre bežcov je vždy fajn stretnúť známeho človeka. Sme komunita a pomáhame si. Sme priatelia, zdieľame rovnakú vášen. A verte mi, je rovnako vyčerpávajúce stovku prejsť ako zorganizovať, či byť na občerstvovačkách.

Ak nemôžte z nejakého dôvodu behať, alebo by ste len chceli zistiť ako to chodí, určite sa prihláste k dobrovoľníkom, každý je vítaný!

Je úplne ideálne, aby na každej občerstvovačke bolo viac ľudí, pretože často sa nahrnie viacero bežcov naraz. Je dôležité, aby mal každý čo piť a čo jesť a aby mal každý maximálne pohodlie. Aspoň ja som rada, ak to tak je. Mnohokrát aj na úkor vlastného pohodlia, oddychu, či nálady. Neviem sa rozhodnúť, čo je lepšie alebo náročnejšie – behať alebo byť na občerstvovačke :).

Dokonca som dostala príležitosť významne prispieť k zorganizovaniu Východniarskej 100-ky.  Prešli sme s kamarátmi trasu, oreflexkovali. Pomohla som na občerstvovačkách. A plynule z V100 som sa ocitla ráno v pondelok spolu s kamarátkou Majkou na Ceste SNP. Koleno zabandážované, prešlo celú SNP z Košicoch až po Devín. Ako to celé prebiehalo o tom mnohí viete z FB. Koleno to vydržalo, aj keď asi len nejakým zázrakom.

Záver: jeseň – pleseň

Prišla jeseň a veľa práce. Zvaľujem to na prácu, ale bola to moja lenivosť a ľahostajnosť. V každom prípade, mala som v pláne riešiť môj uvoľnený predný krížny väz operatívne. Vykašľala som sa na to. Niekde hlboko som dúfala, že sa to SAMO spraví. Hlúpa! Hlúpa som bola. V januári som sa zase nakopla a začala vážnejšie behať. Aj traily a tak. Ale koleno sa mi pripomenulo. Počas niekoľkých týždňov som mala sériu “vyskočení” kolena.

Keď som bola sama uprostred ničoho a koleno sa prvý krát nevrátilo na miesto, ale musela som ho tam rukou doklepnúť, tak mi to už konečne došlo. Nespraví sa to samo.

Môj termín operácie je 23.5.2016. Rovnakú operáciu som podstúpila pred vyše 10-timi rokmi. Viem, čo ma čaká. Dovtedy sa snažím nejako “bezpečne” posilniť koleno a sval. A tiež nepriberať, ale ide to ťažko :). Cvičím cviky podľa Vlada Zlatoša a “behám” na stepperi od kamošky Katky. Bajkujem do práce.

Pomyslenie na to, že mám zabité leto ma zvnútra zožiera, ale snažím sa vnímať to ako trest za ľahostajnosť a ignoráciu voči vlastnému telu a zdraviu. A pomocou na akciách snáď aspoň čiastočne dám zmysel najbližším týždňom, mesiacom.

Tým chcem povedať – ak máte niečo, čo treba riešiť, určite to nenechávajte bokom. Len sa to zhorší, alebo v lepšom prípade vás to prepadne v rovnako nevhodnú chvíľu. Takže sa vidíme na Lazovke, budem mastiť chleby vo Vrbovciach :)

A potom na jeseň. Vidím sa takto ——->

A ako sa vidíte vy?

___

Všetky fotografie vrátane titulnej pochádzajú z Marcelkinho archívu. Tá záverečná je motivačná.

 instagram с компьютераkisty4makiyazhна аскмаил руцhttps://recom-solar.com/top attractions in st petersburg russia

Po rokoch jednostranného zamerania sa na beh – a po rokoch zranení – Anton Krupicka sa učí ako sa stať “všestrannejším horským športovcom.”

Keď Tony Krupicka prvýkrát prepadol horám, bol študentom na Colorado College. V júli 2006 ho jeho kamarát vzal do národného parku Grand Teton vo Wyomingu. Chlapec nemal so sebou nič iné než spacák a bežecké topánky, a tak strávil týždeň na dlhých behoch cez deň a bivakmi neďaleko jazera Jenny v noci.
“Bol som denne na štvor-päťhodinových behoch, a krása toho pohoria ma jednoducho uchvátila,” vraví. “Skutočne to vykryštalizovalo väčšinu mojich najhlbších motívov.” Jedným z nich bolo stať sa ultrabežcom. Mesiac po tomto výlete, keď mal 23 rokov, vyhral svoju prvú stovku, známy Leadville Trail 100.

Nástup na scénu

Počas nasledujúcich desiatich rokov sa Tony Krupicka stal jedným z najskloňovanejších mien off-road behu. Stál na víťazných stupienkoch kade-tade po svete, za jeho minimalistickým štýlom – polodlhé vlasy, takmer žiadne topánky, holá hruď (a Nutella) – sa otáčali hlavy, a stal sa známym vďaka svojmu tréningovému objemu, často cez 300K za týždeň.
A tak sa tiež stal známym ešte vďaka niečomu inému: vďaka zraneniam. V roku 2011 si zlomil nohu a potom nasledovala celá séria zranení píšťaly, ktoré nielen že obmedzili jeho výkony v pretekoch, ale ho v podstate donútili odpočívať celé mesiace.

Po sérii zranení

Teraz má chlapčiko 32 rokov. Je čistý, žiadne zranenie. Nemá o nič menej motivácie súťažiť – a vyhrávať – než keď mal 23. Ale tiež začína zisťovať, alebo možno nanovo objavovať, jednoduchý pôžitok z dobrodružstva tam vonku, z dobrodružstiev, ktoré nespôsobujú taký druh zranení, ktoré ho doteraz prenasledovali.

Na vysokej škole Krupicka experimentoval s bicyklovaním a lezením. Bavili ho obe. Ale po roku 2006 sa zbláznil do behu a všetko ostatné šlo bokom. Až v 2011, kým čakal na uzdravenie svojej nohy, sa vrátil k lezeniu. Keď sa mu poslednú jar zranenie nohy opäť vrátilo, pridal ku svojmu cross-tréningu aj lyžovanie a bicykel. Kúpil si bicykel a ľahkú skimo výbavu, a zameral sa znovu na počet nastúpaných metrov: bláznivých cez 12 tisíc výškových metrov dohromady v bicykli, v lyžovaní a lezení.

Najprv sa mu to zdalo násilné. Ale ako sa štveral hore tými kopcami, pomaly začal v týchto alternatívach nachádzať uspokojenie. To, čo začalo ako záložný plán – bike, lezenie a lyžovanie – sa veľmi rýchlo zmenilo na niečo iné, na “kľúčovú časť mojej identity ako športovca.” Tak sa z Tonyho stalo niečo viac než iba bežec. “Vyslovene sa snažím stať sa všestrannejším horským športovcom,” vraví. “Aj preto, lebo som pochopil akou odmenou to môže byť, a tiež preto, že moje telo ma pravidelne začalo zrádzať keď som ho tak vymedzene trénoval.”

Tony Krupicka teraz teraz venuje výraznú časť svojho týždňa bicyklu a lezeniu. Beháva iba tri alebo štyrikrát v týždni. Teraz je zdravý, ale únavové zranenie je niečo, čo nie je ochotný znovu riskovať. Dokonca ešte ani tie tri či štyri “bežecké” dni nie sú vždy o rýchlosti alebo vzdialenosti – alebo dokonca o behu. “Keď mám bežecký deň, chcem si byť istý, že ho investujem do niečoho na čom mi skutočne záleží,” vraví. “To častokrát znamená škriabanie sa (scrambling) po jednotlivých vrcholoch Flatironov v Boulderi.”

Hlboké jednoduché uspokojenie

Presne toto Krupicka robil celú jeseň: skúmal kadejaké inšpiratívne alpské trasy, experimentoval s prechodmi a hrebeňmi, občas sa tam miesto na aute dopraví na bicykli. Tieto svoje projekty nazýva “svojpomocnými výstupmi.” “Vyrazím von na štyri alebo päť hodín v neustálom pohybe. Prejdem najviac okolo 20 kilometrov, ale bude to zahŕňať nejakú tisícku metrov scramblingu a možno dve či tri tisícky nastúpaných metrov.” Jeho najdlhší beh za posledné obdobie mal štyridsať kilometrov, keď robil pacera známemu na poslednom úseku Bear 100 Endurance Run. A aj to bolo z väčšej časti hlavne o rýchlej chôdzi.

Joe Grant, dobrý kamarát a Tonyho running buddy vraví: “Myslím, že Tony v tomto období hlboké uspokojenie len v tom, že je zdravý a že môže chodiť do hôr.” Práve Joe Grant bol pri tom, keď Tony začal so všetkými týmito novými športami. “Preteky sú stále veľkou časťou jeho osobnosti, ale už nezaberajú zďaleka takú veľkú časť ak vtedy.”

“Beh sa stal šikovným nástrojom pre rýchle a ľahké horské dobrodružstvá,” vraví Tony. “Okrem pretekov sa predsa dá použiť na toľko rozličných zaujímavých zážitkov.”

V budúcnosti neplánuje žiadne rýchlostné rekordy, skôr iba trasy, ktorú ho inšpirujú a tešia. Takých je vraj veľa, možno až priveľa. Zároveň ale bude mať súťaženie v jeho živote stále miesto. “Nikdy sa nesnažíme tak ako keď sme obklopení inými pretekármi, a myslím, že v hľadaní našich možností je niečo hlboko hodnotné. Bez ohľadu na výsledok.” “Myslím, že súťaženie a snahu budem stále považovať za niečo veľmi obohacujúce, aj keď budem mať 50 alebo 60 rokov. Aj keď budem pomalý.”

Tonyho filozofia

Toto je filozofia, ktorá bola v jeho behu vždy a ktorá sa asi nebude meniť: napĺňa ho pohyb vonku, a to za akýchkoľvek okolností a v akejkoľvek rýchlosti. Joe Grant vraví, “Tony je veľmi odhodlaný a vášnivý človek. Do všetkého čo robí sa vkladá úplne. To jeho aktivitám dodáva úplne jedinečnú energiu.” Ak nemôže behať, bude scramblovať. Ak nemôže to, bude liezť, bicyklovať alebo lyžovať. Ak to bude nutné, bude sekať drevo alebo plieť burinu. Hlavne nech je vonku a nech sa môže hýbať.

Krupicka neľutuje tie roky, počas ktorých bol jednostranne a zničujúco zameraný na beh. Keď sa ho pýtali akú radu by dal mladým, ktorí začínajú s ultra, vyjadril sa, že možno práve to, že nevedel bolo kľúčové pre jeho úspech. “Keď ste mladí a hlúpi, je to v skutočnosti veľký dar,” vraví. “Keď som začínal, urobil som veľa chýb. Ale tiež som nemal dosť informácií na to, aby som si kládol hranice. A to vám dáva slobodu dosiahnuť veci, ktoré by ste vlastne dosahovať nemali. A to je magické. Netreba sa o to pripraviť.”

Záver a lockscreen

A toto je teda príbeh Tony Krupicku: od UD Race Vest po UD Mountain Vest. Tá prvá má kapacitu štyri litre. Tá druhá jedenásť, a už na ňu viete zavesiť kadejakú horskú výbavu. Obe vymyslel ten istý Tony v priebehu troch rokov. Obe sú fantastický produkt, no každá je určená niekomu inému.

Čo je váš príbeh?

Lockscreeny na apríl sú presne o tom: že teda všetci sme príbeh, rovnako ako Tony. Možno ste nevyhrali Leadville, ale vaše kopce sú vaše kopce.

A tak sťahujte.

Vraj keď pretek skončil, Kilian si sťastne vydýchol, že ako dobre, že všetci prežili. Víťaz z roku 2015 Jonathan Albon vo svojom racereporte označil posledné metre v úseku najvyššieho stúpania ako “f***ing scary,” s tým, že miestami proti nemu letelo zopár kameňov. 

Jonathan o hrebeni Hamperokekn ešte napísal toto:

“Je ťažké ho opísať. Väčšina času som bol na všetkých štyroch. V jednom bode tohto ako žiletka ostrého hrebeňa bolo treba preskočiť cez prázdno z jednej skaly na druhú. Bolo srandovné sledovať ako sa z našej súťažnej skupiny v rámci preteku v tomto nebezpečnom úseku stala skupina ľudí, ktorá ním preliezala spoločne za vzájomnej pomoci.”

Takisto si ešte spomína, že v hlbokej hmle miestami strácal traťové vlajočky, vzdialené od seba na desať metrov, a že keď už na víťaznej pozícii prebiehal poslednou občerstvovačkou, všetkým, ktorí ho povzbudzovali odpovedal: “I am f*** ‘d.” Nakoniec, aj víťaz 2014 Eirik Haugsnes (a bežal v X-Talonoch 212!) po dobehnutí povedal: “Ako mi isto vidíte na tvári, bola to intenzívna skúsenosť.” Na tejto fotke už ale vyzerajú dobre.

Tak aké máte teda plány na leto 2016? Totiž, ak by ste chceli, prihlásiť sa ešte stále dá. Tromso Skyrace má v sebe vlastne preteky štyri, kratšie a dlhšie trate a jeden vertikál. Možno budete mať šťastie a aj vám sa ráno pokazí lanovka, ktorá vás mala dopraviť hore na kopec na miesto štartu, a možno práve s vami Kilian zavtipkuje, že sa aspoň poriadne rozohrejete. :) No a ak by ste toto všetko z nejakého zvláštneho dôvodu nechceli, tak potom príďte na Smolník. Naše slovenské celebrity, bratia Kovaľovci, na máj naplánovali Smolník Skyrace, a neskôr na september opakovnie minuloročného megaúspešného horského behu Smolník. Aj keď ani toto nemá byť prechádzka prielomom Hornádu, na živote vás nikto ohrozovať nebude. ___ Úvodná foto z tohto racereportu.продвижение екатеринбургсупермаркет класс одессамакияж мадонны фотомосква дом посудыжалюзиrussian cities by population

Toto sa ale neudialo len tak. Celé to odštartovala Kathrine Switzer, ktorá sa jedného dňa v roku 1967 prihlásila na Bostonský maratón, a podpísala sa tak ako sa zvykla, K. W. Switzer. Viac v krátkom videu.

Switzer vraví: “Myšlienka, aby ženy behávali dlhé vzdialenosti sa vždy spochybňovala. Anaeróbne aktivity sa spájali s tým, že žena bude mať veľké nohy, zarastie jej hruď alebo narastú fúzy, alebo jej vypadne maternica.”

V roku 1967 sa Kathrine Switzer stala prvou bežkyňou Bostonského maratónu. Sedemdesiat rokov to bola čisto mužská súťaž.

Tak som vyplnila prihlášku. Podpísala som sa iniciálami K.W. Switzer. Tým, že som sa takto podpísala, je jasné, že organizátori nemohli vedieť, že ide o ženu.

Bežali sme s mojim trénerom Arnie Briggsom, s mojim priateľom a hráčom amerického futbalu Tomom Millerom, a keď okolo nás prebiehali ostatní bežci, kričali, “Aha, to je dievča!” A boli takí nadšení! A Arnie na to vždy odpovedal, “Presne, a JA som ju trénoval!”

Z ničoho nič sa pred nami objavil autobus s fotografmi, a počula som ich kričať, “Spomaľ, spomaľ, spomaľ!”

No a v tom aute boli aj rozhodcovia. Jedným z nich bol aj gurážny chlapík menom Jock Semple. Dal zastaviť autobus, vyskočil z neho, a rozbehol sa za mnou. Otočila som sa, on ma schmatol a zajačal: “Vypadni z môjho preteku, a daj mi to číslo!” A začal mnou kymácať a strhávať mi to číslo. Zúrivejšiu tvár som na mužovi nikdy nevidela, bol úplne mimo kontroly. Strašne som sa zľakla.

V tej chvíli sa na neho hodil môj priateľ, Big Tom, a Semple vyletel z trate. Toto všetko sa stalo priamo pred očami novinárov. Niektorí z nich sa rozčúlili: “O čo ti ide? Patríš medzi sufražetky? Patríš medzi križiakov?”, a podobne. A ja vravím, “Čože? Chcem len behať!”

Nakoniec odišli, a všetko stíchlo. Začal padať sneh. A ja sa po chvíli obrátim k Arniemu a vravím: “Arnie, vieš čo? Tento pretek dokončím aj keby to malo byť na štyroch. Pretože nikto neverí, že to dokážem.” Náhle som si uvedomila, že ak ho nedokončím, tak každý uverí, že ženy ho nemôžu behať, že si nezaslúžia tu byť, a že to nedokážu. Musela som ho dokončiť.

Dobehla som v čase 4:20 a ten pretek mi zmenil život. Asi až okolo polnoci, keď sme sa vracali späť na Syracuse University a zastavili sme natankovať a dať si kávu, uvideli sme titulky v novinách. Videli sme rozličné vydania, všetky s rozličnými fotkami.

Uvedomila som si, že to, čo sa stalo, bolo veľmi veľmi dôležité. Že to zmení môj život a že to asi zmení ženský šport.

V roku 1972, päť rokov po historickom behu Kathrine Switzer, bolo ženám oficiálne povolené súťažiť na Bostonskom maratóne.
Switzer sa stala aktivistkou ženského behu, a vytvorila úspešnú kampaň za zahrnutie ženského maratónu do programu Olympijských hier.

Kathrine Switzer neskôr o svojom prvom maratóne napísala knihu The Marathon Woman. Môžete si ju (v angličtine) uloviť do svojho Kindlu alebo Kindle App na Amazone alebo si ju doplniť do knižnice na BookDepository s poštovným zdarma. Fakt dobrodružnú kapitolu z tejto knihy (v angličtine) o tom, ako jej vlastný couch Arnie nechcel Boston dovoliť, a naveľa súhlasil ak si najprv odbehne skúšobných 42K (po ktorých on sám skolaboval), o tom, že je vtedy frajer Big Tom šiel dať Boston prakticky bez tréningu a väčšinu trate sa s Kate prehádal, a o kadečom inom v ten deň si môžete prečítať tuto.стоимость продвижения интернет магазинклас харьков отзывына заказ написание текстоввычислить номерplace to visit in st petersburgТунян

Pozrieť video: Copper Canyon Ultramarathon 2012

Tu si môžete prečítať článok Chrisa McDougalla, o tom, ako išli Caballa hľadať, ked sa stratil a o tom, ako ho aj našli: On the Trail of the White Horse.

Run free!

белые каталогигеолокация по номерулучший праймер для жирной кожиотзывы ringotradetmall comсборные грузы из германии