Tonyho príbeh: od jednej vesty k druhej

Tony Krupicka: cesta od jednej vesty k druhej

Tento článok je o príbehu Tonyho Krupicku. Čiastočne sme ho prevzali z TrailRunner.com. Čítajte to ako príbeh nadaného chalana odvedľa – občas sa mu darí, no nie vždy. Chalan sa však posúva vpred, a to vždy dáva nádej. Je to tak vlastne aj s nami, či máme za sebou stovku, maratón, desiatku alebo menej. Bežca nerobí bežcom medaila. 

Po rokoch jednostranného zamerania sa na beh – a po rokoch zranení – Anton Krupicka sa učí ako sa stať “všestrannejším horským športovcom.”

Keď Tony Krupicka prvýkrát prepadol horám, bol študentom na Colorado College. V júli 2006 ho jeho kamarát vzal do národného parku Grand Teton vo Wyomingu. Chlapec nemal so sebou nič iné než spacák a bežecké topánky, a tak strávil týždeň na dlhých behoch cez deň a bivakmi neďaleko jazera Jenny v noci.
“Bol som denne na štvor-päťhodinových behoch, a krása toho pohoria ma jednoducho uchvátila,” vraví. “Skutočne to vykryštalizovalo väčšinu mojich najhlbších motívov.” Jedným z nich bolo stať sa ultrabežcom. Mesiac po tomto výlete, keď mal 23 rokov, vyhral svoju prvú stovku, známy Leadville Trail 100.

Nástup na scénu

Počas nasledujúcich desiatich rokov sa Tony Krupicka stal jedným z najskloňovanejších mien off-road behu. Stál na víťazných stupienkoch kade-tade po svete, za jeho minimalistickým štýlom – polodlhé vlasy, takmer žiadne topánky, holá hruď (a Nutella) – sa otáčali hlavy, a stal sa známym vďaka svojmu tréningovému objemu, často cez 300K za týždeň.
A tak sa tiež stal známym ešte vďaka niečomu inému: vďaka zraneniam. V roku 2011 si zlomil nohu a potom nasledovala celá séria zranení píšťaly, ktoré nielen že obmedzili jeho výkony v pretekoch, ale ho v podstate donútili odpočívať celé mesiace.

Po sérii zranení

Teraz má chlapčiko 32 rokov. Je čistý, žiadne zranenie. Nemá o nič menej motivácie súťažiť – a vyhrávať – než keď mal 23. Ale tiež začína zisťovať, alebo možno nanovo objavovať, jednoduchý pôžitok z dobrodružstva tam vonku, z dobrodružstiev, ktoré nespôsobujú taký druh zranení, ktoré ho doteraz prenasledovali.

Na vysokej škole Krupicka experimentoval s bicyklovaním a lezením. Bavili ho obe. Ale po roku 2006 sa zbláznil do behu a všetko ostatné šlo bokom. Až v 2011, kým čakal na uzdravenie svojej nohy, sa vrátil k lezeniu. Keď sa mu poslednú jar zranenie nohy opäť vrátilo, pridal ku svojmu cross-tréningu aj lyžovanie a bicykel. Kúpil si bicykel a ľahkú skimo výbavu, a zameral sa znovu na počet nastúpaných metrov: bláznivých cez 12 tisíc výškových metrov dohromady v bicykli, v lyžovaní a lezení.

Najprv sa mu to zdalo násilné. Ale ako sa štveral hore tými kopcami, pomaly začal v týchto alternatívach nachádzať uspokojenie. To, čo začalo ako záložný plán – bike, lezenie a lyžovanie – sa veľmi rýchlo zmenilo na niečo iné, na “kľúčovú časť mojej identity ako športovca.” Tak sa z Tonyho stalo niečo viac než iba bežec. “Vyslovene sa snažím stať sa všestrannejším horským športovcom,” vraví. “Aj preto, lebo som pochopil akou odmenou to môže byť, a tiež preto, že moje telo ma pravidelne začalo zrádzať keď som ho tak vymedzene trénoval.”

Foto z Tonyho blogu

Tony Krupicka teraz teraz venuje výraznú časť svojho týždňa bicyklu a lezeniu. Beháva iba tri alebo štyrikrát v týždni. Teraz je zdravý, ale únavové zranenie je niečo, čo nie je ochotný znovu riskovať. Dokonca ešte ani tie tri či štyri “bežecké” dni nie sú vždy o rýchlosti alebo vzdialenosti – alebo dokonca o behu. “Keď mám bežecký deň, chcem si byť istý, že ho investujem do niečoho na čom mi skutočne záleží,” vraví. “To častokrát znamená škriabanie sa (scrambling) po jednotlivých vrcholoch Flatironov v Boulderi.”

Hlboké jednoduché uspokojenie

Presne toto Krupicka robil celú jeseň: skúmal kadejaké inšpiratívne alpské trasy, experimentoval s prechodmi a hrebeňmi, občas sa tam miesto na aute dopraví na bicykli. Tieto svoje projekty nazýva “svojpomocnými výstupmi.” “Vyrazím von na štyri alebo päť hodín v neustálom pohybe. Prejdem najviac okolo 20 kilometrov, ale bude to zahŕňať nejakú tisícku metrov scramblingu a možno dve či tri tisícky nastúpaných metrov.” Jeho najdlhší beh za posledné obdobie mal štyridsať kilometrov, keď robil pacera známemu na poslednom úseku Bear 100 Endurance Run. A aj to bolo z väčšej časti hlavne o rýchlej chôdzi.

Joe Grant, dobrý kamarát a Tonyho running buddy vraví: “Myslím, že Tony v tomto období hlboké uspokojenie len v tom, že je zdravý a že môže chodiť do hôr.” Práve Joe Grant bol pri tom, keď Tony začal so všetkými týmito novými športami. “Preteky sú stále veľkou časťou jeho osobnosti, ale už nezaberajú zďaleka takú veľkú časť ak vtedy.”

Foto z Tonyho Facebooku

Foto z Tonyho Facebooku

“Beh sa stal šikovným nástrojom pre rýchle a ľahké horské dobrodružstvá,” vraví Tony. “Okrem pretekov sa predsa dá použiť na toľko rozličných zaujímavých zážitkov.”

V budúcnosti neplánuje žiadne rýchlostné rekordy, skôr iba trasy, ktorú ho inšpirujú a tešia. Takých je vraj veľa, možno až priveľa. Zároveň ale bude mať súťaženie v jeho živote stále miesto. “Nikdy sa nesnažíme tak ako keď sme obklopení inými pretekármi, a myslím, že v hľadaní našich možností je niečo hlboko hodnotné. Bez ohľadu na výsledok.” “Myslím, že súťaženie a snahu budem stále považovať za niečo veľmi obohacujúce, aj keď budem mať 50 alebo 60 rokov. Aj keď budem pomalý.”

Tonyho filozofia

Toto je filozofia, ktorá bola v jeho behu vždy a ktorá sa asi nebude meniť: napĺňa ho pohyb vonku, a to za akýchkoľvek okolností a v akejkoľvek rýchlosti. Joe Grant vraví, “Tony je veľmi odhodlaný a vášnivý človek. Do všetkého čo robí sa vkladá úplne. To jeho aktivitám dodáva úplne jedinečnú energiu.” Ak nemôže behať, bude scramblovať. Ak nemôže to, bude liezť, bicyklovať alebo lyžovať. Ak to bude nutné, bude sekať drevo alebo plieť burinu. Hlavne nech je vonku a nech sa môže hýbať.

Krupicka neľutuje tie roky, počas ktorých bol jednostranne a zničujúco zameraný na beh. Keď sa ho pýtali akú radu by dal mladým, ktorí začínajú s ultra, vyjadril sa, že možno práve to, že nevedel bolo kľúčové pre jeho úspech. “Keď ste mladí a hlúpi, je to v skutočnosti veľký dar,” vraví. “Keď som začínal, urobil som veľa chýb. Ale tiež som nemal dosť informácií na to, aby som si kládol hranice. A to vám dáva slobodu dosiahnuť veci, ktoré by ste vlastne dosahovať nemali. A to je magické. Netreba sa o to pripraviť.”

Záver a lockscreen

A toto je teda príbeh Tony Krupicku: od UD Race Vest po UD Mountain Vest. Tá prvá má kapacitu štyri litre. Tá druhá jedenásť, a už na ňu viete zavesiť kadejakú horskú výbavu. Obe vymyslel ten istý Tony v priebehu troch rokov. Obe sú fantastický produkt, no každá je určená niekomu inému.

Čo je váš príbeh?

Lockscreeny na apríl sú presne o tom: že teda všetci sme príbeh, rovnako ako Tony. Možno ste nevyhrali Leadville, ale vaše kopce sú vaše kopce.

A tak sťahujte.

Aprilovy lockscreen

Aprílový lockscreen do telefónu

Mockup-iPad

Aprílový lockscreen pre tablet

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *