Ak sa vám video aspoň trochu páči, ak by ste chceli vidieť viac podobného obsahu odo mňa, kliknite na YouTube veľké červené tlačidlo ODOBERAŤ a ja tak budem vedieť.

Ak nazbieram 100 odberateľov, spravím v roku 2018 oveľa viac videí a jedným z nich bude aj návrat k dlhej trati v Smolníku. Tu to máte čierne na bielom, tak mi to potom pokojne pripomeňte.

Ďakujem a prajem všetko dobré do nového roku – aby ste si dávali výzvy, ktoré naozaj výzvami sú.

Vraj keď pretek skončil, Kilian si sťastne vydýchol, že ako dobre, že všetci prežili. Víťaz z roku 2015 Jonathan Albon vo svojom racereporte označil posledné metre v úseku najvyššieho stúpania ako “f***ing scary,” s tým, že miestami proti nemu letelo zopár kameňov. 

Jonathan o hrebeni Hamperokekn ešte napísal toto:

“Je ťažké ho opísať. Väčšina času som bol na všetkých štyroch. V jednom bode tohto ako žiletka ostrého hrebeňa bolo treba preskočiť cez prázdno z jednej skaly na druhú. Bolo srandovné sledovať ako sa z našej súťažnej skupiny v rámci preteku v tomto nebezpečnom úseku stala skupina ľudí, ktorá ním preliezala spoločne za vzájomnej pomoci.”

Takisto si ešte spomína, že v hlbokej hmle miestami strácal traťové vlajočky, vzdialené od seba na desať metrov, a že keď už na víťaznej pozícii prebiehal poslednou občerstvovačkou, všetkým, ktorí ho povzbudzovali odpovedal: “I am f*** ‘d.” Nakoniec, aj víťaz 2014 Eirik Haugsnes (a bežal v X-Talonoch 212!) po dobehnutí povedal: “Ako mi isto vidíte na tvári, bola to intenzívna skúsenosť.” Na tejto fotke už ale vyzerajú dobre.

Tak aké máte teda plány na leto 2016? Totiž, ak by ste chceli, prihlásiť sa ešte stále dá. Tromso Skyrace má v sebe vlastne preteky štyri, kratšie a dlhšie trate a jeden vertikál. Možno budete mať šťastie a aj vám sa ráno pokazí lanovka, ktorá vás mala dopraviť hore na kopec na miesto štartu, a možno práve s vami Kilian zavtipkuje, že sa aspoň poriadne rozohrejete. :) No a ak by ste toto všetko z nejakého zvláštneho dôvodu nechceli, tak potom príďte na Smolník. Naše slovenské celebrity, bratia Kovaľovci, na máj naplánovali Smolník Skyrace, a neskôr na september opakovnie minuloročného megaúspešného horského behu Smolník. Aj keď ani toto nemá byť prechádzka prielomom Hornádu, na živote vás nikto ohrozovať nebude. ___ Úvodná foto z tohto racereportu.продвижение екатеринбургсупермаркет класс одессамакияж мадонны фотомосква дом посудыжалюзиrussian cities by population

Inak, autor si to dáva v Inov-8 Trailrococh 235, tak aby ste vedeli čo na nohy a kde sa to dá kúpiť. U nás, pravdaže!

Ak sa vám počas pozerania tohto videjka ani trochu nezapotili dlane, gratulujeme – do bežeckého kalendára si na budúci rok zapíšte Tromsø Skyrace, crazy júlový pretek, ktorý si v Nórsku vymysleli Kilian a Emilie, a väčšina z neho sa bežala práve po takýchto miestach. Že Kilianovi po skončení odľahlo, že všetci prežili.

Alebo nevynechajte Smolník bratov Kovaľovcov – aj keď tam vám na život nikto siahať nebude. Pekný (takmer) víkend želáme.приманка на окуняexpedition-factorydantistконтейнерс алиэкспрессшторы ролеты своими руками

OK, to sú dve, lebo jedným neviem. Bolo mi cťou zúčastniť sa a ďakujem a gratulujem organizátorom aj bežcom. Veľmi dobrá akcia.

A photo posted by Matus Marcin / Behnaboso.sk (@behnaboso) on Sep 12, 2015 at 10:49am PDT

Ktosi sa vraj pred behom vyjadril, že na 33K sa neprihlasoval, pretože už tam bol a vie svoje: totiž, že Smolník je hlboko v diere, z ktorej sa dá ísť len hore – a potom zase naspäť. Prevýšenie na trati sa oklamať nedá, a takto nejako som to cítil aj ja. HBS je to, čomu hovoríme Type 2 Fun, teda sranda, ktorá príde až potom.

Bola to naozaj neskutočná skúsenosť. Pozrite na oficiálnu FB stránku behu, a sledujte vyjadrenia zúčastnených po skončení akcie.

Horský beh Smolník spáchali bratia Kovaľovci z vitalcity.sk. A neurobte tú chybu, že v roku 2016 neprídete.

 ворлстатфишмартроботы поисковых машинartmaniТунянкитайский сайт товаров

Ak vám íngliš nejde celkom podľa predstáv, máme pre vás aj preklad sprievodného textu.

A kým kliknete Play, upozorňujeme ešte na UTMB race report Mira Uličného (toho z nášho prvého podcastu), ktorý si UTMB tento rok absolvoval, a naozaj užil. Špeciálne venujte pozornosť posledným odstavcom, v ktorých opisuje príchod do cieľa. V jeho dvoch videách vidíte čo za šialenstvo vládne v Chamonix, ktoré tam domáci venujú každému jednému bežcovi, elita-neelita. Chalani dobiehali tesne pred koncom časového limitu, takže to, čo vidíte na Mirových videách sa deje zhruba po 45 hodinách od začiatku preteku. A spomeňte si ako to vyzerá v Košiciach po prvých štyroch hodinách maratónu, keď finišerom pomaly nemá kto tlieskať.

Ak nad týmto pretekom uvažujete, môžeme vám na to len pekne východniarsky povedať: “Do teho!” Je málo akcií, ktoré majú rozmer životného sna, veď si len pozrite oficiálny instagramový feed mestečka Chamonix. Do teho! Myslite len na to, že pre nadchádzajúce UTMB sa sprísnili regule, a na prihlásenie na 168km trať už vám bude treba osem bodov. Zoznam kvalifikačných súťaží kade-tade po Európe a ich bodovú hodnotu hľadajte tuto.

A teraz, Play.

Sprievodný text

Mike: “UTMB je súťaž, ktorú som mal na svojom zozname želaní posledných štyri či päť rokov. To, čo ma na nej naozaj zaujalo je fakt, že poznám veľmi veľa úžasných bežcov, ktorí majú za sebou UTMB a po návrate takmer jednohlasne tvrdia, aký je to cool pretek a aká fantastická skúsenosť a kultúra.”

Jason: “Akože, bolo to fantastické. Konkurencia, počet súťažiacich, história preteku, fakt, aká nádherná trať to je, a potom miera, do akej sa na preteku súčastňuje miestna komunita, to všetko z UTMB robí v podstate SuperBowl všetkých bežeckých stomíľoviek. V podstate bez diskusie.”

Rory: “Je to veľmi pekné a skutočne malebné. Bežíte cez tie malinké švajčiarske dedinky, a všetko vyzerá dokonale.”

Mike: “V tento rok začalo samozrejme pršať. To spôsobilo, že trať začala byť neuveriteľne plná blata, a technickejšia než bola predtým. Ja som tam bol tento rok prvýkrát, a na niektorých miestach som sa na to len díval, a hovoril si: ‘Tak toto nie je možné, určite sa od nás nečaká, že mám ísť tam hore. A odrazu (smiech) vidím niekoho pred sebou, kto ide práve tým smerom.’ Čiže je to možné, a je to práve tam, kde mám ísť.”

Rory: “Snažila som sa udržať tempo. Necítila som sa nejako úžasne a extrasviežo. To, čo ma v skutočnosti otravovalo viac bol zostup na posledných asi tridsiatich kilometroch. Nie výstup, ale zostup. Tam som mala pocit, že sa neviem oprieť o svoje vlastné nohy.”

Jason: “Ja som sa cítil skvele, hlavne kvôli tomu, že som na túto súťaž čakal tak dlho, kvôli tomu, že je to taká nádherná trať a je to niečo čo som doteraz nikdy neurobil. Bol som pripravený do toho ísť, bol som nadšený, že do toho idem, vlastne všetko prebiehalo tak, že to muselo mať dobrý koniec.”

Mike: “Finiš je superjedinečný. Je to priamo v strede Chamonix, hneď vedľa je bar, premávka je úplne uzavretá, je tam obrovská masa ľudí, ktorí jasajú. Ľudia sa tak tešia, že tam ste, vedia, že prichádzate do cieľa, čakajú na vás.”

Rory: “Je to milé, keď počujete vlastné meno, hlavne v cudzej krajine, keď vás povzbudzujú a volajú na vás, a určite to nie je nikto koho poznáte. Je to strašne super a obrovská podpora.”

Mike: “Cítite ako tam vibruje energia a nadšenie. Je to fakt jedinečné miesto.”rybalkaнакрутить голоса вконтактена андройдwordstatпродажа товаров из китаявертикальные жалюзи одесса

Táto akcia síce nemá zatiaľ bohatú históriu, ale má zapálený organizačný tím na čele s ultrabežcom Johnnym Pristachom (to je ten, ktorý má okrem iného na svojom konte aj Trojkráľovú trojku), a rovnako má svojich 100 km a 4200 nastúpaných metrov. Ak táto kombinácia organizácie a náročnosti vydrží, Bánovská 100 má reálnu šancu stať sa jedným z kľúčových slovenských ultrapretekov. Nakoniec, už teraz je súčasťou Česko-Slovenskej tisícovky.

Vychutnajte si tento vynikajúci video report, a ak Bánovskú 100 zatiaľ nemáte vo svojom kalendári, nech vás pekne začnú svrbieť päty.

Páčilo sa vám video? Tiež sa vám zdalo, že je to super akcia a všetci boli naozaj spokojní?

Nezabudnite si pozrieť knihu návštev, ktorá vás definitívne presvedčí, že o rok to treba zažiť. Chváli sa tam všetko: trasa, organizátori, živé kontroly aj občerstvovačky. Určite si tiež prečítajte race report od jedného z bežcov, ktorý pretek nazval nebom, peklom a rajom. Vyzerá to tak dobre, že o rok Behnaboso.sk isto presvedčí jedného zo svojich ultrakamošov Romana M., aby si ju odbehol aj on.

• Oficiálny web preteku je http://bn100.webnode.sk/
• Video report BN 100 2014 je od Adama Lisého.

Boli ste? Chystáte sa? Napíšte nám do komentárov.заработок в телеграммеadswiperклиника парамонова в балашовеinstagramaccounthttps://youcontrol.com.ua/ru/catalog/company_details/42395247/nightlife in st petersburg

V tomto článku sa dozviete ako jeden suchý mierne pupkatý chalan (na obrázku vľavo) predbehol kadekoho, až tomu sám neveril.

Presne mesiac pred Spart Race Sprint vo Valčianskej doline som písal článok o tom, ako sa plánujem pripravovať. Áno, mesiac pred pretekom. Dovtedy som žiadnu extra sparťanskú prípravu nerobil, a popravde ani potom jej nebolo veľa.

Ak ste článok čítali, tak viete, že som sa na pretek chystal s minimálnou prípravou. Chcel som vedieť spraviť pár zhybov a aspoň niekoľko burpees. No. Tak ani to sa mi nepodarilo.

Ako som netrénoval na Spartan Race

Dám vám jednu radu: keď sa pripravujete na nejaký pretek a máte tréningový plán – určite sa nechoďte zničiť na nejaký iný pretek.

Dva týždňe pred Spartan Race som totiž absolvoval Magnezitársku 60, ktorá mi síce trvala 7 hodín a 45 minút, no to stačilo na to, aby som si pár dní nevedel za pomoci vlastných stehien čupnúť. Vyše týždňa som ešte cítil ako sa telo spamätávalo z preteku.
Pred Magnezitárskou 60 sa mi v rámci prípravy na Spartana podarilo za cca týždeň dostať zo štyroch zhybov ku siedmim. Magnezitárska 60 ma vrátila pekne na začiatok, ale pár dní pred Spartanom som s hviezdičkami pred očami začal znovu ťahať k siedmym zhybom. Nebolo to síce plánovaných desať, ale v tom práve spočíva to moje horké ponaučenie, a síce že sa nedá konzistnente a efektívne trénovať, a zároveň pretekať.

Takto nenatrénovaný som teda išiel na svoj prvý Spartan Race. Výsledok? Pre mňa naozaj pekný čas. 47 minút a 25 sekúnd, 327. miesto z cca 2300 mužov. Nie zlé. Ako sa mi to podarilo vykúzliť? To sa dozviete nižšie.

Spartan Race (Valčianska dolina) je hlavne beh

Takže. Ako sa mi to podarilo? No, takto: bežal som. V tom bol celý ten trik. Tento pretek vo Valčianskej doline bol tak na 80% o behaní, behaní do kopca, trailovom behaní, behaní v blate.

Prvý a najväčší kopec.

Nechcem tým povedať, že prekážky nie sú náročné, no ak ste aj strávili pár sekúnd naviac na niektorej prekážke, ľahko ste to dobehli v kopci – ak ste vedeli behať do kopca. Už len samotný pretek začínal prebrodením rieky a potom výbehom na zjazdovku. A ďalej sa väčšinu času behalo po zjazdovkách alebo v lese pri zjazdovkách. Tu mal bežec so slušnou kapacitou pľúc a schopnosťou behu do kopca dosť veľkú výhodu nielen oproti ostatným rekreačnejším účastníkom, ale aj oproti omnoho svalnatejším a pomerne rýchlym pretekárom.

Trošku terénu.

Pri Spartan pretekoch, ktoré sa konajú inde nemusí beh alebo beh do kopca hrať až takú veľkú úlohu, no vo všeobecnosti by som povedal, že to je stále väčšina zvládnutia preteku, ako aj úspechu na ňom. Takže, ak chcete natrénovať na Spartan Race, určite nevynechajte beh. Bežte veľa, do kopca rýchlo, z kopca tiež rýchlo, a občas sa hoďte do nejakej mláky.

Prekážky sa dajú zvládnúť

Hlavne s úsmevom.

Namiesto namočenia plochy sa namáčajú pretekári.

Pety práve predvádza vyššie opísanú techniku. Profík.

Zdroj

Náš Belo vylieza spod drôtu.

Lezecká stena. Tak na túto nemám návod na úspech. Tu som totiž burpeesoval. S istotou však viem nasledovné: 1. pri lezení držte ťažisko čo najbližšie ku stene. Zadok pricapiť na stenu. Snažte sa byť čo najviac na nohách, ruky sú omnoho slabšie. Ak sa dá, lezte nohami (napríklad sa možete nohami odraziť na prestup k ďalšiemu úchytu); 2. ak sú steny zablatené (čo určite sú), hľadajte takú, na ktorú svieti slnko. Blato bude suché a budete sa ho môcť dobre držať; 3. a nedržte sa horného okraja steny! Nie je to povolené a ani by to nemalo byť možné. Nám tam na preteku dali ostnatý drôt, no to nestačilo. Tá stena by mala byť jednoducho tak vysoká, aby sa nedalo liezť za pomoci horného okraja.

Ešte leziem. Tuto Petyslav ilustruje ako sa to nemá. :)

Už burpeesujem.

Hod oštepom. K tomu veľa nemôžem povedať, no skúste to možno natrénovať doma. Inak ostáva len uchopiť oštep pri ťažisku a snažiť sa s tým krivým kusom dreva niečo trafiť. Možno pomôže štastie, (ako to bolo u mňa).

Takto vyzerá ten čo (náhodou) trafí.

Väčšina Behnaboso.sk teamu na preteku. Čakáme na stenu, preto ten veget.

Tretí člen teamu. Najvysmiatejší.

Pneumatika. Nie je vlastne až taká ťažká. Ale to tiež záleží od preteku. Čupnite si k nej a postavte sa nohami. Nedvíhajte ju rukami a chrbtom, to je blbosť, odpíšete si chrbát, ako sa to dozviete aj na plagátoch v čakárni u doktora.

Piesok vo vreci. Treba niesť do kopca. Dobré topánky sú veľká výhoda ak je kopec samé blato. Pri zdolávaní kopca je dobré vedieť, že naše telo je nastavené na rýchlejšie kroky a nie tie dlhé a pomalé. Robte teda krátke a rýchle kroky a vycupitajte (ako sa už len s vrecom na ramene cupitať dá) hore kopcom. Vrece je asi lepšie mať na pleci než ho niesť pred sebou v rukách.

Vyťahovanie závažia. Priznávam sa, ako som sa dozvedel až v cieli, omylom som vytiahol ženské závažie, keďže organizátor dobrovoľník sa flákal a neorganizoval to tam. Každopádne, znovu platí, že treba použiť trochu rozumu. Chytiť lano do rúk a potom sa trochu pustiť dozadu, aby závažie vyletelo hore ťahané vašou váhou, a nie silou rúk. Určite nie je ťažšie ako vy, takže táto taktika by mala fungovať dobre.

Bojovníci. Tí pred cieľom. Zrejme z nedostatku dobrovoľníkov tam boli len dvaja namiesto štyroch, no snažili sa, to im treba priznať. Išiel som na nich pomaly, pretože veľkú kinetickú energiu (rozumej: že máte veľkú rýchlosť) ľahko použijú proti vám. Obzvlášť ak nie ste Jackie Chan a vaše reflexy nie sú také rýchle ako niekoho kto má zvládnuté bojové umenie, ktoré by tu využil. Zopár bodrých účastníkov tu veru vďaka svojej kinetickej energii aj letelo pár pekných metrov. Nezabudnite však, že tu sa môžete iba brániť, a nie útok opätovať :)

Náš Belo vraj pišťal ako školáčka (zdroj informácie: komentár na FB)

Poznámka: Dievčatá, pre vás je toto ľahké. Sparťania sú historicky veľmi nepresní a sú gentlemani. Maximálne s tou veľkou palicou dostanete po zadku.

Bojovníci ležérne strašia dievčatá.

Dobre sa obujte

Ako správny topánkový geek som sa na štarte poriadne obzeral, v čom idú ľudia na pretek. Až som sa čudoval, koľko ľudí má na nohách cestné bežecké topánky alebo dokonca číny. Toto sú tí, ktorí potom v blatistom 45% stúpaní zastali a nevedeli sa ďalej pohnúť. Za ten čas, čo chytali rovnováhu som ich ja obiehal. Jednoducho, tento Spartan Race bol taká malá oslava Inov-8 X-Talon. Tie topánky sa v tom vyslovene vyžívali. Toto je terén, v ktorom vyniknú, a nie tých pár blatistých pseudo-mlák, čo stretnem ja počas svojich behov. Nemôžem ich vynachváliť dosť. Ak hľadáte vynikajúce topánky pre Spartan Race, môžem len odporučiť Inov-8 X-Talon 190 alebo 212. Jedna krása.

Takto vyzerali na trati. Po umytí v potoku sú ako nové.

Inov-8 X-Talon 190

Oblečenie. Tuto musím upraviť svoje odporúčanie z môjho pôvodného článku. Na Spartan Race som si plánoval zobrať technické tričko a ľahké šortky. Nakoniec som si zobral bavlnené tričko, lebo to som bol ochotný zničiť (a vobec nevadilo, že je bavlnené, dobre slúžilo ako uterák). Tiež svoje rozhodnutie bežať v trenkách by som zmenil na odporúčanie zobrať si radšej niečo dhšie a priliehavejšie (no stále čo najmenej savé). Napríklad krátke bežecké elasťáky vám ochránia zadok na šmýkalke a také, čo idú cez kolená pomôžu pri lezení pod ostatným drôtom. Nehovoriac o tom, že blato sa vám nedostane tam, kde určite nechcete, aby sa vám dostalo, ahem.

To, že som nemal ponožky mi vadilo iba prvých 100 metrov po prebrodení rieky, keď som mal v topánkach okamžite asi pol kila malých kamienkov. Ale neskôr som už mal iné problémy, než nad takýmito drobnosťami sa zamýšlať.

Zvládli sme to!

Vysmiati šašovia pred (videli lietadielko).

Zablatení šašovia po. (Matúš, Belo, Pety)

Ešte jeden záver

казаныперламутровыйсковороды с керамическим покрытием ценыapp advertising revenuemiceforumдетская одежда оптом из китая

Aj z vlastných spomienok aj z prieskumu mapy mi bolo jasné, že vybehnutie na Chopok nebude celkom taký beh, na aké som zvyknutý. Čas na turistických značkách vravel, že by to tam aj späť malo trvať cca 4 a štvrť hodiny a ja som bol vo svojich odhadoch síce trúfalý, no zároveň aj opatrný, aby ma náhodou tento kopec príliš nezahanbil. Tak som si vravel, že čokoľvek medzi 2 až 4 hodinami bude úspech. Veď tak veľa bude závisieť od mojich síl, nálady, počasia, psov, trate a ďalších možných činiteľov.

Vedel som, že nebudem vonku dlho a dúfal som, že pôjdem aspoň nejakým slušným tempom, keď aj nie behom, a podľa toho som sa aj vystrojil. Do svojich tenkých a “deravých” (v rámci odvetrávania) Merrell Trail Glove som si dokonca aj zobral tenké ponožky. Na nohy moje nové obtiahnuté čierne bežecké nohavice, na vrch tričko s dlhým rukávom a na to merino tričko a tenkú fleece bundu. Do fantastického a fantasticky minimalistického Inov-8 Elite Race 15 batoha (teraz už nahradeného verziou 16) som napchal vodný vak, malú fľašu s vodou, dve náhradné tričká, tenkú ale nepremokavú bundu, moju obľúbenú merino buffku, náhradné ponožky, jablko, keks, peňaženku, mobil (to je zároveň foťák aj GPS), skladaciu misku na vodu pre psov a oblečko pre krátkosrstú slečnu, ktorá len tohto roku dorazila zo Španielska a nestačí sa čudovať, prečo je tu taká zima.

Vyrazil som ráno, okolo deviatej, spolu s mojím bratom a jeho rodinou, ktorí sa vydávali na podobnú trasu so svojimi dvomi deťmi. Vybehol som od Hotela Liptov v Jasnej po modrej značke. Pár metrov popod lanovku, potom hore zjazdovkou. Malá serpentína do lesa, obísť zjazdovku, ktorá bola príliš strmá a potom šup ho do lesa už naozaj. Les bol nádherný, trasa stredne tažká. Korene, kamene, zložitý terén. Bolo to dosť zložité na to, aby to bolo zaujímavé, ale nie príliš tažké, aby ma to veľmi spomalilo. Dalo sa aj trochu pobehnúť. Aj psy sa tešili a ťahali – mal som čo robiť. Prišiel potok, ktorý bolo treba prekročiť po tenkej lávke. Na tej sa psy zasekli a začali tam tancovať, otáčať sa a preliezať jeden cez druhého. Nikto však neskončil v ľadovej vode a všetci sme sa nakoniec dostali na správnu stranu brehu. Vtedy zbadali dve veveričky, od ktorých nás delil len zaujímavý prelet cez druhú riečku, tentokrát však iba po kameňoch. Veveričky medzitým zmizli, no psy stále naspídované leteli lesom a ja priviazaný k nim. Po chvíli sme doplachtili k rúbanisku a za rúbaniskom sme veľmi skoro prešli záverečnou časťou lesa už k akémusi rázcestníku a do kosodreviny. Keby to nebolo všetko do takého strmého kopca, možno by som aj mal čas všimnúť si, že sú to naozaj krátke úseky.

Nádherný les.

Kosodrevina bola nádherná. Občas sneh medzi veľkými žulovými kameňmi, ďalšie stúpanie a serpentíny smerom hore. Dokonca som už zazrel aj lanovku, ktorá končí pod Chopkom na Lukovej. Svižným tempom sme si toto vybehli (v mojom prípade za slušného fučania a vzdychania – psy nefučali vôbec). Výhľady boli nádherné a ja som prežíval úplnú eufóriu z kombinácie mojej obľúbenej fyzickej činnosti a tak prekrásneho prostredia. Ešte pár serpentín, učenie psov na povely doľava a doprava (v skutočnosti si myslím, že sa to naučia naopak – tak často sa mýlim), veľké kamene, po ktorých sa výborne hopsalo a Trail Glove vynikajúco držali, kosodrevina, výhľady a bol som pod lanovkou na Lukovej. Až sem to mala byť asi hodina a pol. Ja som tam bol možno za 45 minút, nepamätám si presne. Takže sa mi išlo veľmi dobre, potvrdzoval to čas.

Eufória.

Odtiaľ to bolo trošku chaotickejšie. Stavba prebiehajúca na vrchole Chopku (fuj) potrebovala prístupovú cestu pre stroje a autá a teda celý záverečný úsek bol narušený veľkou širokou zablatenou kľukatou cestou pre autá. Turistický chodník zmizol aj za pomoci snehu a ľudia sa držali len smeru hore, a tí skúsenejší išli možno po pamäti. V dôsledku tohto som aj ja bol chvíľu na tej blatistej ceste pre autá, chvíľu na kamenistom zasneženom chodníku, chvíľu na tráve mimo a chvíľu v hlbokom snehu, ktorý ma niekedy udržal a niekedy pohltil aspon povyše členky. Tu už aj fúkal poriadny vietor tak som sa po chvíli obliekol do tenkej fleece bundy a natiahol si aj buffku a rukavice.

Kráčanie do slnka.

V predklone, ruky na kolená som takto poobiehal pár turistov a za necelú pol hodinu som bol na vrchole. Samozrejme, asi každú druhú minútu okolo nás, resp. tesne nad našimi hlavami preletala helikoptéra, ktorá na vrchol niesla betón na stavbu. Tam to len vypustila a letela naspäť, dole rýchlo nabrala a zase letela hore.

Grrr, stavba na Chopku.

Veľmi efektívny proces, a veľmi nepríjemný pre turistov na vrchole a pre moje psy, ktoré aj bežný hluk vnímajú oveľa lepšie ako my ľudia. V jednom momente sme sa museli prikrčiť za kameň a počkať kým helikoptéra odletí. Keď sme však už prekonali tieto prekážky, na druhej strane chopku nás čakal iný svet.

Inverzia, nádherné slnečné počasie. Bezvetrie, pokoj a ticho. Asi takto to tam vyzeralo. Nádhera.

Iný svet.

Zastali sme a chvíľu sa rozhliadli. Dal som si dole rukavice a čiapku a “zlyžoval” som ku Kamenej chate pod Chopkom. Rozmýšľal som nad tým ako sa to tu zmení, keď tu od budúceho roku (alebo snáď až 2013) bude chodiť lanovka a hore bude stáť nová reštaurácia. Snáď si to tu aspoň trochu udrží svoje čaro.

Vrchol na dohľad!

Na samotný vrchol Chopku som si vybehol už sám. Psy ma nasledovali, ale musel som ich pustiť na voľno. Ešte jeden pes sa dal udržať, ale mať voľné ruky a nebyť na vodítku bolo omnoho jednoduchšie pre nás všetkých troch. Hore sme našli pár turistov s obrovskými batohmi, obrovskými topánkami, naobliekaných, vystrojených a opatrných. Musel som tam vyzerať zvláštne, v nízkych smiešnych teniskách, obtiahnutých čiernych nohaviciach a jednej tenkej bunde.

Granada a Punča na Chopku. Punča to tu už pozná.

Smer Vysoké Tatry.

Smer Ďumbier (tuším ho tam aj vidno).

Brezno, Banská Bystrica, a ďalšie (mestá a miesta, ktoré vôbec nevidieť).

Smer Donovaly.

Výhľady z hora boli náhderné. Veľa nebolo kvôli inverzii vidieť, ale o to krajšie to bolo. Snažil som sa, čo najviac fotiť, hoc aj s malým foťákom na mobile.

Tu už však zase fúkal vietor a psom veru nebolo teplo, tak som spravil, čo bolo treba, pár krát sa zhlboka nadýchol a vydal sa na cestu dole. Psy som znovu vypustil a začal hľadať cestu a štýl ako zbehnúť zľadovatelú strmú kamenistú cestičku. Keď som ju našiel, zavolal som na psy, ktoré sa medzičasom vydali vlastnou cestou, smerom niekam na Brezno, a začal zbehávať. Veľkí a nabalení turisti za pomoci paličiek opatrne schádzali, no keď ma videli, ako sa takmer po zadku valím rýchlosťou dole a brzdím len rukami o veľké skaly, nechávali ma prejsť. Znovu by som chcel vedieť, čo si asi mysleli.

Za Kamienkou som chytil psy, vybehol na kopček a napojil sa na blatistú auto cestu, že sa mi bude ľahšie bežať tade, ako po strmom zľadovatelom dolekopci. Po chvíli som však terén vystriedal a hodil sa do zmrznutej trávy, a zrazu som bol na Lukovej. Ani som sa nezastavoval, podbehol som stanicu lanovky a bežal ďalej. Po pár metroch som stretol svojho brata s rodinou, ktorí to s dvomi deťami zvládli z dola až sem. Prehodil som s nimi pár slov a rozbehol sa ďalej. Serpentínami dole, poradiť turistovi, ktorý sa pýtal na cestu na Chopok, vybaviť telefonát s manželkou (vtedy som prvý krát padol na zadok, keď som už nemal voľnú ruku, kvôli telefónu). Bola trochu prekvapená, keď som jej povedal, že za pol až trištvrte hodinu som na hoteli a že som bol aj hore na Chopku. Dokonca mi trochu ani nechcela veriť.

Hopsanie po kameňoch išlo veľmi dobre, za chvíľu začal les, krátky úsek ním, potom dolu rúbaniskom (tam som musel na chvíľu zastaviť, aby som zvesil psa z konára, na ktorom ostal visieť – našťastie sa nič nestalo), potom zase lesom, potom lávka, les, zjazdovka, a tu prišla chyba. Chcel som si to skrátiť a rozhodol som sa ísť rovno dole a nebabrať sa s menej strmou obchádzkou. Zistil som však, že zjazdovka je taká strmá, že mám problém ísť smerom dole a nepadať. Spadol som asi raz, keď sa mi pošmykli kamene pod nohami (tu som pri páde ešte aj udrel psa po hlave, v snahe zachytiť sa o zem) a druhý raz, keď som to skúšal po tráve – tá bola však tiež mokrá. Tak som zase pustil psy navoľno a začal pomaly a opatrne cik-cakom schádzať dole. Ešte pár metrov a boli sme von z najhoršieho, a dalo sa aj pobehnúť. Chytil som psy, zbehol dole, vbehol do lesa, zistil som, že som na zlej odbočke, vrátil sa na zjazdovku, odbočil o pár metrov nižšie, prebehol popod ďalšiu lanovku a už som bol pri hoteli. Naozaj, z Lukovej mi to trvalo asi 35 minút. Z vrchola Chopku teda asi skoro hodinu.

Celkovo mi to trvalo 2 hodiny aj 38 minút, dĺžka trate bola 11.52 km a prevýšenie 991 metrov.
So svojim (aj psím) výkonom som teda mohol byť veľmi spokojný. V takto náročnom teréne nie sme veľmi často (ak vôbec) a tabuľkový čas pre chodcov na túto trasu je cez 4 hodiny. Takže super.

Úspech. Nádhera. Chopok je fajn.

P.S.: Tu nájdete profil trate na mojom dailymile.

P.S.2: Deň na to som venčil dieťa (na mojom chrbte) a psy a ako som tak kráčal hore zjazdovkou, zrazu okolo mňa bola kosodrevina, sneh a ja som bol na Lukovej. Tak som zbehol tou istou cestou ako deň predtým a vyrehotaný a upotený prišiel svojej žene povedať, čo sa mi podarilo. Toto trvalo asi hodinu a 45 minút. Hodinu hore a 45 minút dole. Paráda.

Ja a malý parťák.

 лобановский александр досьеприкормка на карпаоптимизация сайта и поисковое продвижение сайтаnaked free cam girlsТунянжалюзи роллеты

Tak som to zvládol. Aj napriek tomu, že ešte v sobotu na mna liezla nejaká choroba, v nedeľu som sa už cítil lepšie. Nastúpil som na štart a nakoniec sa mi bežalo väčšinu času veľmi dobre. Prvých pár kilometrov (asi 4) som sa rozbiehal, keďže som sa pred štartom (viac menej naschvál) nerozbehal. Potom sa mi až cez 17 kilometer bežalo dobre, predbiehal som a naháňal kamaráta Petyho predo mnou. Okolo 18 kilometra mi niekto vypustil ventil (asi slnko) a do cieľa to trvalo večnosť. Musel som sa snažiť oveľa viac ako dovtedy a ajtak som nedokázal udržať svoje tempo. Bolo horúco a toto asi bola daň za to.

Tu sa ešte bežalo dobre. 17km.

Počas behu som nemal veľmi potuchy o čase, akurát som vedel, že ma ešte neobehli prví maratónci, ktorí zvyknú byť v cieli s časom okolo 2:10. Keď som už horúčavou úplne zmorený dobiehal do cieľa a časomiera ukazovala 1:59:40 vedel som, že to za tých 20 sekúnd dám. Predo mnou bolo posledných 40 metrov.

Áno, viem, super opálenie.

Oficiálny čas som mal 1:59:13 a umiestnil som sa na 808. mieste medzi mužmi, celkovo na pozícii 910. Som veľmi spokojný. Môj prvý polmaratón.

Cieľová s manželkou.

Inak atmosféra a celkovo, takáto veľká udalosť bola pre mňa nová skúsenosť. Na štarte sme sa tlačili, ja som si len dával pozor na nohy. Pozdĺž celej trate som medzi okolostojacimi povzbudzovačmi stretával známych ľudí a to bolo veľmi príjemné. Medzi bežcami to bolo podobné, ajkeď tam som viac menej vedel, koho asi stretnem. Behať v domácom meste má výhody.

Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto vedome aj nevedome podporili! Uvidíme sa o rok – možno v inej kategórii, s inou obuvou alebo aspoň s lepším časom.

Povinná výbava bosonožca: dobrá nálada.

Dogtrekkeri polmaratónci.

Nohy sú voči obrázku vyššie trochu poprehadzované :)

witcher трейнерсео гуглсимптомы рак кишечникаскачать shadow fight 2 на android бесплатноТунян Нарекжалюзи это

imei-poiskфутурон скачать с официального сайта бесплатнокак вскрыть одноклассникиprodvijenieтранспортная компания грузоперевозкидоставка из киева в украину