Je utorok, 12 minút po desiatej večer, vonku 13 stupňov Celzia a ja vychádzam z domu. Mám na sebe krátke nohavice, dve tričká a na hlave buffku. Okolo pása mám omotané vodítko, aby fungovalo ako dogtrekový sedák. K tomuto “sedáku” mám pripnuté dve vodítka, na konci každého hnedý nedočkavý pes. Jeden svetlý a hrubosrstý, druhý tmavý a krátkosrstý. Na nohách mám sandále, ktoré som si deň predtým doma vyrobil. Idem si zabehať.
Asi vyzerám ako riadny exot, hovorím si a asi to tak aj je. Nevadí, vonku je už tma. A stojí mi to za to.
Ak ste čítali knihu Born To Run (Zrozeni k běhu) alebo počuli o kmeni mexických indiánov Tarahumarov, viete, prečo si doma vyrábam sandále a potom v nich chodím behať.
Tie sandále, o ktorých hovorím, sa volajú “huarache” a v princípe vyzerajú asi takto (ajkeď slovo huarache má širší význam):
 |
| Tedove huarache. |
A okrem toho, že si ich viete objednať na internete, môžete si ich vyrobiť aj z pneumatiky, ako to robia Tarahumarovia. A potom v nich môžete behať ako Tarahumarovia, hodiny a hodiny.
 |
| Tarahumarovia. |
Caballo Blanco, beloch, ktorý sa žil s kmeňom Tarahumarov dokonca organizuje 50 míľový ultramaratón, v ktorom je väčšina účastníkov domácich. V Copper Canyon Ultra Marathon sa ani deti Tarahumarov nenechajú zahanbiť. Väčšina účastníkov má teda na nohách sandále z pneumatiky. Časť nedomácich účastníkov beží v tých istých sandáloch, len vyrobených z modernejších materiálov.
A tak som sa aj ja rozhodol vyrobiť si svoje prvé huarache a vyskúšať si, ako sa nosia a ako sa v nich behá. Dlhšie som však nevedel zohnať vhodný materiál na podrážku. Rôzne kusy gumy boli prevažne príliš tenké (ideálne potrebujem niečo medzi 4 až 10mm) a pneumatika sa mi zase zdala príliš hrubá a tvrdá. So šnúrkami taký veľký problém nebol – dá sa použiť takmer čokoľvek, napríklad klasické šnúrky do topánok, nejaký špagát, šnúrka z kože a podobne.
Potešil som sa, keď som v IKEI zahliadol jednoduché papuče, s dobre vyzerajúcou podrážkou. Pre členov IKEA Family stoja 1,29 EUR. Hneď som jedny schmatol, prirovnal podrážku k topánke, dokonca si skúsil papuču obuť. Bola mi trochu malá, ale keďže ma obmedzovala iba textilná časť, ktorú som plánoval odstrániť, nechal som to tak. Neskôr som prišiel na to, že som mohol pohľadať aj väčšiu papuču, veď zrezať sa z nej stále dá. V topánkovom obchode som si kúpil široké šnúrky, čierne, dlhé asi 120cm. Stáli trochu viac ako tie papuče. Pozeral som sa aj po 150cm, ale to som tiež nechal tak. Neskôr som tiež prišiel na to, že som mohol zobrať aj dlhšie. Minul som teda niečo cez 3 eurá, ale mal som materiál na výrobu svojich bežeckých sandálov.
 |
| “Materiál” na výrobu sandálov. |
Z papuče som odpáral textilnú časť, a v podstate postupoval podľa návodu zo stránky LunaSandals.com. Urobil som dieru medzi prstami, prepchal šnúrku, zauzlil, zväčšil dieru, ktorá ostala po nitke na boku papuče, pretiahol ňou šnúrku, to isté zopakoval na druhej strane a hotovo. Zopakovať na druhej podrážke a šnúrke a – sandále sú na svete.
 |
| Hotová sandála. |
Najprv som si ich zaviazal intuitívne, potom som si pozrel video na LunaSandals.com a vyskúšal som si tradičný štýl viazania a aj ten, s ktorým sa dá sandála natiahnuť na nohu zaviazaná. Na tradičný štýl som mal trochu krátke šnúrky, nad členkom mi to obišlo nohu iba raz. Ideálne je to tri alebo aj viac krát.
Druhá vec, na ktorú som prišiel, bola, že podrážka mi je vlastne malá. Na šírku bol rozdiel minimálny, no špička vyzerala úplne inak, ako by mala. Najdlhšia bola pri stredných prstoch, čo je úplne zbytočné a zase palec mi trochu pretŕčal. Toto je jeden z rozdielov medzi bežnou topánkou, resp. podrážkou a “bosou” topánkou či sandálou. Keď je špička nohy položená na zem, prsty sú “rozprestreté” a palec smeruje zarovno s vnútornou hranou nohy, nie ku palcom. Správna topánka nesmie prsty, najmä palec, obmedzovať.
 |
| Sandále na nohách. Na špičke vidno ako neprirodzene sú podrážky tvarované. Vyriešil som to nožom. |
Sandále som aj napriek nedokonalostiam chcel vyskúšať a tak som ich ešte v ten večer zobral na prechádzku so psami. Trochu mi vadila tá chýbajúca podrážka pod palcom. Tú zbytočnú zo špičky som už odrezal. Po pár krokoch som ich musel ešte trochu podoťahovať, aby mi na nohe nelietali, ale potom to už bolo super. Dokonca som aj pár metrov pobehol. Podrážka bola tak akurát, aby ma ochránila pred ostrými kamienkami a aby som zároveň cítil terén pod nohami. Sandále držali na nohe, boli veľmi ľahké a pri behu človek naozaj behal ako naboso. Žiaden dopad na pätu nehrozil. Večer sa ma ešte sestra spýtala, že či akože mám legálne na nohách flip flopy. Keď som jej povedal, že to sú sandále, ktoré som si práve vyrobil, vlastne už ani nebola prekvapená. Asi ma už pozná.
Na druhý deň som po príchode z práce znechutene vyzul topánky, ponožky a na nohy natiahol zašnurované huarache. Trochu som sa v nich prešiel a ešte čosi podoťahoval (tie šnúrky sú celkom elastické). Večer som sa rozhodol, že ich pôjdem trochu prebehnúť.
Večer som sa navliekol do bežeckého, obul sandále, zašnuroval ich aj nad členkom, pozbieral excitované psy a vybavený, ako som už na začiatku písal, som vybehol von. Po asi piatich krokoch mi na sandáloch čosi ruplo a celé sa to uvoľnilo. Zistil som, že sa zopakovalo to, čo už včera. Bočná dierka bola príliš blízko ku okraju a podrážka, ktorá je skôr z peny ako z gumy to nevydržala a diera sa pretrhla. Vinu na tom majú aj široké šnúrky, ktoré vlastne v ohyboch a uzloch vedeli byť celkom úzke a nepríjemné (na nohách mi to nevadilo, len tú podrážku to ľahšie prerezalo). Využil som ďalšiu dieru po pôvodnom šití papuče a sandálu zreštauroval. Toto celé trvalo asi minútu, takže o 22:13 som už bol znovu na ceste. Pár krokov som prešiel, trochu pobehol. Bolo to super. Naozaj, ako keby som na nohách nič nemal a pritom zázračne necítil žiadne ostré kamienky, ani príliš drsný asfalt.
Po asi dvesto metroch som cítil, že sa mi niečo na viazaní uvoľnilo, tak som zase zastal a dotiahol to. Vybehol znovu a prebehol asi tristo metrov a znovu zastal. Šnúrka, ktorá obchádzala pätu sa mi šmýkala dole, tak som viazanie upravil tak, aby to držalo. Toto pomohlo a potom som už bežal s vetrom a psami o preteky. Teda, asi ďalších štyristo metrov.
Bežal som popri starom futbalovom ihrisku od ktorého nás delili husté kríky, v ktorých asi žil dikobraz, alebo čo, čoho sa jeden z mojich psov tak zľakol, že mi v plnej rýchlosti uskočil pod nohy, že som sa mu už nestihol uhnúť. V snahe o záchranu seba a psa som však spravil pár čudných pohybov a v poradí už asi štvrtá bočná dierka na sandále znovu rupla. Trochu som si zazúfal, pohľadal toho krakena v kríkoch, čo nás tak vystrašil, sadol si na kraj chodníka a nejako sandálu zase opravil. Asi už posledný krát.
Odtiaľto som to mal domov asi ešte raz toľko, teda necelý kilometer. Trochu som kráčal, trochu pobehol a úspešne sa dostal domov. Bol som plný nového zážitku a zároveň smútku za svojimi prvými sandálami, ktoré som síce ešte stále vedel mať na nohách, no vedel som, že tento konkrétny model na behanie už nebude. Je to však vyskúšané a funguje to.
Teraz hľadám materiál na nové sandále, niečo vhodnejšie, keď som už taký skúsený vo vyrábaní a behaní v mexických sandáloch. Dám tomu ešte minimálne jeden vlastnoručný pokus a potom si asi objednám “urob si sám” súpravu na výrobu sandálov z LunaSandals.com. Vibram podrážka, kvalitné šnúrky, to bude paráda. Ale najprv by som chcel aspon ešte jedny vlastné.
A tak som si vyrobil a vlastne zároveň aj zničil svoje prvé indiánske bežecké sandále.