Múdri vravia, že je potrebné približne 6 týždňov opakovať určitú činnosť na to, aby sa táto pre nás stala zvykom. Ak si teda chcete nejaký zvyk vytvoriť, 6 týždňov opakovania vášho nového budúceho zvyku by vám malo dať dobrý základ, aby ste s tým potom už neprestali. Napríklad, ja som chcem behať viac a konzistentnejšie a preto sa teraz snažím vydržať 6 týždňov premáhať sa k častejšiemu behaniu. Teraz som v treťom týždni tohto experimentu a zatiaľ som nabehal 80 km. Nie je to veľa a som si istý, že keby som sa cítil lepšie (fyzicky aj psychicky), mohlo by to byť viac. Ale keďže sa cítim tak, ako sa cítim, je to fajn.
Dnes večer sa mi znovu potvrdilo to, na čo som prišiel už v prvom týždni. Najťažšia vec na tom, aby som niekoľko krát do týždňa išiel behať, je vstať z gauča a dostať sa von z bytu. Celý tento experiment je doteraz zatiaľ omnoho viac o premáhaní sa a boji s lenivosťou, než o fyzickej námahe. Keď už som vonku, robím to, čo poznám. Bežím.
Múdri tiež vravia, že, keď sa snažíte niečo zmeniť, napríklad dodržať predsavzatie, mali by ste ho zverejniť, aby o tom ľudia okolo vás vedeli. Tak som si povedal, že to spravím, dodatočne. Pýtajte sa ma, ako mi to s tým behaním ide a či mi už prešlo 6 týždňov. Budem len rád.
Pôvodne som sa snažil držať pravidla, ktoré som si vymyslel. Chcel som behať viac ako každý druhý deň – minimálne 2 krát za 3 dni. Od tohto pravidla som už trochu upustil, aj potom, čo som ho nevedomky porušil. Jednoducho sa snažím ísť behať 4 a viac krát do týždňa. V prvý týždeň to bolo dokonca 6 krát, dokopy 50 km. V druhý týždeň som 2 krát vybehol jeden kopec (tzv. “hill repeats” sú bežnou súčasťou bežeckého tréningu) a to ma natoľko odrovnalo, že ďalšie dva behy boli príliš krátke. Vtedy som si povedal, že, keď sa z tej únavy dostanem, budem to robiť častejšie. Ku koncu týždňa som stihol ešte jeden 15km beh s priateľmi.
Tento intenzívnejší čas vonku mi dal aj možnosť zvyknúť si na svoju výbavu. Zistil som, že väčšinou nepotrebujem viac než dve vrstvy (nosím termo tričko s dlhým rukávom a tenku fleece bundu). Len netreba ísť pomaly. Ak je výraznejšie pod nulou a ja som napríklad unavený, alebo idem na dlhší beh, pridám ešte jednu vrstvu (merino tričko). Rukavice nepotrebujem, ruky sa zahrejú samé. Keď držím v ruke fľašu je mi zima na prsty. Na nohách mám lacnejšie bežecké elasťáky a na hlave merino buff (bez tej nikam ani nejdem). Ponožky častokrát netreba (ani na sneh). Aspoň nie sú nohy v mokrote. “Deravé”, t.j. dobre vetrané letné topánky úplne postačujú. Sandále tiež stačia, na kratší beh po meste, keď je teplota mierne nad nulou. Keď je pod, tak je sneh a to sa mojim sandálom neuveriteľne šmýka. Tenké prstové ponožky v sandáloch teplo veľmi nedržia, naboso je to rovnaké. Skúsim ešte hrubšie. A to je zatiaľ asi všetko.
Mimochodom, už som spomínal, že nemám rád chlad a tmu? Omnoho radšej mám denné svetlo a teplejšie počasie. Možno aj preto je tento zimný nočný tréning pre mňa tak dobrý. Sneh je ale fajn vec. Teplota je síce nižšia, ale aspoň nie je blato, psy netreba umývať, viditeľnosť v noci je úžasná a svet je celkovo krajší. Celkom seriózne verím tomu, že to nie je zhoda okolností, že v zime sú noci dlhé a zároveň máme biely krásny sneh, ktorý zázračne vyrába svetlo aj v tme. Vďaka tomu chodím rád behávať v noci aj miestny kopec za mestom.
Inak som celkom unavený. Aj kvôli okolnostiam chodím spávať neskoro, vstávam pomerne skoro, lýtka mám dosť tuhé, ale ani jedno z toho nepôsobí také problémy, ako moja lenivosť a gravitačné pole nášho gauča.
